Rok života v Tokiu sme s manželom zvládli s jedinou japonskou vetou : Wataši wa nihongo wakarimasen - Nerozumiem japonsky, ale potom, ako sme sa naučili správne rozoznávať časti Tokia - "Šinagawa, Šibaura, Šindžuku a Šibuja" a zvládli číslovky do 10, nám neuveriteľne stúplo odhodlanie začať sa učiť japonsky. Vedeli sme, že nebudeme rozumieť, čo vyslovujú skoro nehýbuce sa pery Japonca pri reči, no..., ale aspoň si budeme vedieť popýtať vodu.
Prvé tri hodiny kurzu prebehli celkom pohodovo a hovorili sme si:... Musíme sa zorientovať, to pôjde, dôležité je začať...
Obsadenie kurzu siedmymi žiakmi vyzeralo celkom zaujímavo: Juhoafričan, Botswaňanka, Angličanka, Brazílčanka, Kuvajťan a dvaja Slováci. Dostali sme dve učebnice japončiny. Jednu ružovú, druhú žltú a snažili sme sa pochopiť ako sú tieto knihy prepojené, ale jediné, čo sme zistili bolo, že jedna je čisto japonská a druhá má aj anglické preklady. Našťastie obidve boli v latinke.
Na úvodnej hodine nás sensej - učiteľka, naučila pár zdvorilostných fráz a snažila sa nám vysvetliť ako povedať deň s dátumom. Napr.: utorok, 25.4.2006 sa povie - kajóbi, ši gacu, ni džu go niči, ni sen roku. Akurát to roku mi pripadalo známe, ale nemalo to nič spoločné s našim slovom "rok", je to číslovka 6.
No dobre, povedala som si, zase dátum si vždy pozriem v kalendári a ukážem, keby som potrebovala, a Japonci aj tak majú iný rok ako ostatok sveta. Počítajú roky podľa vlády jednotlivých cisárov, takže teraz je rok 18 vlády cisára Akihita. Nedám sa predsa znechutiť nejakými číslovkami dní, mesiacov a rokov, ktoré som žiadnym spôsobom nedokázala vtesnať do pamäte. Podobne na tom ale boli všetci spolubojovníci s japončinou na kurze, a tak sa učiteľka uskromnila s tým, že vieme povedať aspoň dátum svojho narodenia a okamžite rezignovala naučiť nás ďalších štrnásť druhov čísloviek, ktoré sú iné pre počet osôb, iné pre počet vecí, kníh, topánok, domov, oblečenia, malých vecí, veľkých vecí, malých zvierat, techniky......
Ďalšie vyučovacie hodiny sa niesli v duchu veľmi zjednodušenej hovorovej japončiny, ktorá bola a aj je pre nás nesmierne ťažká.
Mimochodom - prosím si vodu - sa povie: Sumimasen. Dewa mizu o misete kudasai. A za najľúbeznejšie pokladám japonské slovíčko - mojkaj - čo znamená - ešte.
