Začítala som sa dnes do blogov trosku dlhšie…mám znovu na blogy čas, skončil sa pre mňa pracovný rok .
10. novembra... ten finančný….tak je to dané a nemenné….Áno žijem život plný paradoxov…žijem ho ďaleko od svojich detí a pritom som každú minútku s nimi…žijem ho v roku 18 a oni v roku 2006…majú iné počasie a to nielen to prírodné…ale aj ich vnútorné…keď spím oni majú deň …a tešia a rozčuľujú ma veci, akoby som žila 9000km od miesta, kde žijem….
Ale o tom počasí som práve chcela….Veta : …Je premenlivý ako počasie… je skôr hanlivá, hovorí o človeku, že sa na neho v určitom zmysle nemožno vôbec spoľahnúť….ale priznajme si…celý náš život riadi počasie…tlaková výš a tlaková níž…A okrem toho máme ešte svoje vlastne vnútorné počasie…a nie vždy v ňom vyjde slnko ako v tom prírodnom…
Máme svoje slnká…ľudí…rodinu…ale aj ostatný svet okolo…lúdia nám robia v živote vietor, búrky a potešia nás, ako tichúčko padajúci sneh na zimnej prechádzke, na ktorý sa zadívame pod lampou...
Začítala som sa do blogov a znova prežívajúc šťastia a nešťastia ...pohľady a úvahy...nadšenie a sklamanie... a aké vysvetliteľné bolo zrazu dnešné nočné zemetrasenie....všetci dobre vieme, že sme súčasť prírody, že prežívame aj navonok aj vo svojom vnútri to čo ONA – naša matka...a predsa sa neustále trápime a pochybujeme a radujeme sa...a predsa dovolíme, aby to rozorvávalo našu psychiku a dovolilo spôsobiť nerovnováhu...ten začiatok všetkých neduhov....
Prečo toto píšem?...Nemôžem inak...je to vlastne ODKAZ... odkaz všetkým, čo dramaticky prežívajú svoj život.../robím to aj ja, snáď aspoň ja si niečo z tohto uvedomím, keď to po čase uvidím na vlastnom blogu/...keď je niekde búrka, nepomôžeme jej keď budeme polievať krhličkou...a ani vetru nepomôžeme, keď budeme fúkať....VŠETKO ...ale úplne všetko môžeme zvládnuť iba kľudom v duši....tým, že zvládneme aspoň tú svoju prírodu....
Tak si prajem v tom veľa šťastia....a aj VÁM!
