I keď Daniel Lipšic, ako mediálna tvár rozhodne nie je ideálom pre ponúknutie zmeny, isté šance mal. Bol ráznym ministrom, nebál sa pomenovať veci pravým menom, je mladý, vodcovský typ a zatial sa jeho meno nespájalo so žiadnou kauzou.
Ním ponúknutý koncept morálnej, konzervatívnej pravice bol zrozumiteľný a pomaličky si získaval svojich sympatizantov. A takto by to hádam rástlo, keby zo strachu o teplé kreslo nedošlo k fúzii tohto konceptu s trucpodnikom ex SASkárov nazvaným Liberálna dohoda. Navonok ani do vnútra takmer žiadne známe programové prieniky, iná hodnotové orientácie. Iba jeden spojovník - Fico. Samozrejme, nie je to málo. Ale nie je to ani dosť. Zahodiť hodnoty, spláchnuť istú nádej vkladanú voličmi, a získať niekoľko mediálne známych tvárí.
Samozrejme vysvetlenia sú vznešené. Sami nič nedokážeme, iba spoločne môžeme poraziť Fica a ďalšie lacné kecy typu bla bla bla. No takto, pán Lipšic to nepôjde o nič lepšie. Práve naopak. Strata dôvery je poväčšine vec nevratná. Teda nechcem byť zlým prorokom, ale myslím si, že toto spojenie z dlhodobého hľadiska spôsobí pokles vašich preferencií. Či vám to celkovo politicky zlomí väz ukáže čas.
Nová menšina alebo delenie pravice spájaním
Slovenská pravica je rozdrvená na prach. Motajúc sa v sebe nedokáže ponúknuť spoločnú alternatívu. Dokonca ani zvlášť. Štiepenia už tak dosť malých strán na ešte menšie, názorové platformy, frakcie, iniciatívy - je až žalostné kam to dopracovali. A napriek tomu, že im volič stále znižujúcimi sa preferenciami ukazuje, že ho to s nimi nebaví, hrajú sa navzájom prečudesné hry na silu spred 10 rokov a nevedie to nikam. Pravicový volič si aj v posledných voľbách povzdychol, že naozaj nemá koho voliť. Z gorilých mítingov sa nezrodilo nič zmysluplné. No zasvietila malá iskrička nádeje. Nazvali ju Nová väčšina.