Planovala som tam ostat len tyzden, kym moji cyklisti dobicykluju ku mne. Pocas tohto casu, ked som sa mala zotavit, mala som mnoho prilezitosti rozpravat sa s knazom ci veriacimi vo farnosti. Uzasna prilezitost vybielit si vsetky tmave veci o Bohu, ktore som vtedy zvlacala do svojej tvrdej hlavy. Kazdy den som premyslala o svojej puti, a nemohla sa dockat, kedy uz ten tyzden ubehne a ja budem moct pokracovat. Bolo to tazke, lebo frustracia z toho vsetkeho co sa dialo, bola velmi narocna. Ani som poriadne nevedela som, co si mam o tom mysliet a to mi liezlo na nervy. No kamarat mi povedal, ze kazda put je o krizi. A fakt! Ved o com inom by bola put. To preto som musela takto trpiet a citit sa ako na skripci. Predsa mojim cielom nebol ciel, nebolo to Santiago, ale ta cesta - CAMINO do Santiaga. A ta sa pisala zazracne, len ja som o tom nevedela, teda skor nechcela vediet. Napriek tomu som si to uvedomila a ostala v uzase. Upokojilo ma to, i ked som stale nevedela akceptovat to, ze nemozem pokracovat s nimi, ale bola som kludnejsia a pohravala sa s myslienkami a den co den som si viac uvedomovala, ze za touto situaciou je nieco omnoho vacsie. Ved preco by ma Boh priviedol prave tam a prave v tomto case vnutorneho rozbroja?
Lebo ma tak miloval, a chcel mi ukazat nieco uzasne, no najprv moju sialenu povahu musel stisit ranou, ktora vo mne zadunela a otupila moju hlupost, i ked az po case.
Tento proces vnutornej zmeny prisiel cez mnohe dlhe rozhovory s duchovnym otcom ci s kamoskou. Spomenula som predtym, ze som akosi prestala verit na modiltby, aj v Boha, atd. Stale som sa modlila, i napriek tomu, ale to len kvoli tomu, ze som vedela, ze je to spravne. No moje srdce bolo uplne strpnute.
Raz, ked som sa s kamoskou bavila o tychto temach, ze ako strasne tazko sa mi zvlada modlenie, lebo neviem ako sa mam modlit, alebo byt na omsi, ze to je nuda pre mna a prilis dlho, tak mi nacrtla, ako sa ona modli.
Uvedomila som si ako som daleko som odbehla od niecoho, co som niekedy brala tak seriozne. Myslim si, ze to ze zijem v krajine, v ktorej sa casto nehovori o Bohu, nepomaha. A uz vobec nie, ked tam nie su ani mladi ludia, s ktorymi by sa dali taketo veci zdielat. Aj ked tam su nejaki ti mladi, tak je to tazke, lebo ich otvorenost je na bode mrazu. Je super, ze Slovensko je akosi katolicky zalozene, aj ked nie katolicky, tak mnohi ludia su dobrosrdecni a pomozu, ci povzbudia.
Raz ked sme boli na sv omsi, bola strasna burka a dazd. Moja kamaratka sa boji burok, tak sme vtedy ostali v kostole, lebo to bolo jedine bezpecne miesto. Ja som sa znudene prechadzala okolo kostola a obzerala si ho z blizka. Prisla ku mne kamaratka a hovori, ze preco sa nepomodlim teraz k Bohu, preco mu nepoviem vsetko, co ma trapi, ze takto mi dava cas a sancu mu to povedat a ze caka na mna. No mne sa vobec nechcelo modlit, aj ked som na druhej strane tuzila po tom, aby sa toto vsetko zmenilo. Cely moj postoj, ktory som nadobudla pred cestou a po ceste. Tak nakoniec som sa odhodlala ist k oltaru, stala som tam ako nejaky tlk a nevedelam, co mam robit. Povedala som akesi slova, aby mi Boh pomohol sa vratit k nemu, ze chcem byt znova s nim. Slova velke a uzasne, ale moje srdce ostalo chladne a strpnute. Chcela som chciet, aj srdcom nielen myslou. Potom som sa zvalila na zem a klacala pred oltarom, snaziac sa modit cez nejaku oblubenu piesen. Znova ten isty pocit. Tak som sa domodlila a prestalo prsat. Odisli sme.
Toto bol zlom, ked som zacala premyslat o Bohu trosku inac a akosi zacala vidiet nejaky zmysel toho, ze ma poslal prave tam na to miesto, kde mi ludia mohli rozpravat o ich skusenostiach s Bohom a oprasit tak moju zatlknutu vieru. I ked stale som si nebola ista nicim, ani Bohom, ale akosi sa moje myslenie zacalo menit na pozitivnejsie ohladom toho, co sa mi tam dialo.
Tyzden ubehol velmi rychlo a ja som stale viac premyslala o mojom bicyklovani. Bola som si uplne ista, ze budem dalej pokracovat, ze ten tyzden vsetko poriesi a ja si to odbicyklujem s mojimi cyklistami do Spanielska. Pravdu povediac, len som tuzila a klamala sebu samu, lebo ked som s deckami behala sem a tam po fare, tak stale som citila bolest v kolenach.
No cim dalej sa blizilo k pondelku (alebo utorku?), vedela som, ze mam poslednu sancu skusit bikovat. Tak som sla biknut do druhej dediny. A znova to prislo. Cestou tam som sa blaznila ako male dieta v kaluzi, no na ceste naspat, obe kolena zacali pisat ten isty pribeh. Vedela som, ze to je moj koniec. A co teraz? Moji cyklisti prisli a bolo to otrasne hnusne tazke sa s nimi lucit uz druhykrat na tej istej ceste a teraz uz seriozne a na dlhsie, az kym sa akosi neuvidime v Santiagu. Brrrrrrrrrr.
Asi tazsie ako ta bolest sama, bolo urobit rozhodnutie a nielen hocijake, ale to spravne, kedze natlak tam bol z kazdej strany, hlavne z tej oficialnej projektovej a tiez to, ze nebudem s mojimi cyklistami. Nemohla som bicykovat, to som vedela na isto, dojst som tam tiez musela, aj to som vedela na isto. Ale co teraz?
No :) rozhodnutie prislo v ten isty den, bolo uzasne a tak jednoduche aj napriek tym dalsim sto napadom, ktore sme mali.
Ale to si nechame na buduce.
