Ranná zaujatosť sústredená na záchranu spiacich rybiek pred veľkou a žravoukorytnačkou, ktorá má na ne chúťky aj skoro ráno, keď vstáva so mnou, ma až takzamestnala, že som si nevšimla aké je počasie vonku. Inokedy, sa riadim tým, čopočujem z postele, ako sa pretekajú kvapôčky dažďa po mojej parapete. Dnes somnič nepočula, teda ani som sa na to nesústredila, keďže život spiacich rybiekbol vzácnejší. Ale potom, keď som skontrolovala rannú emailovú poštu, kdeneboli perfektné správy, som len tak blúdila a sedela potom v izbe a čakala nasvoju hodinu vypadnutia z domu za povinnosťami. No nejako mi hlavou preletelosa ísť pozrieť von oknom. Ach, prší... Neradá chodím po daždi a už vôbec nietrepať sa po autobusoch s dáždnikmi... Ale v dušičke modlitba: "Bože, daj,keď pôjdeme do školy a zo školy, aby nepršalo...." Z domu som mala odísť opár minút. A tak som mala pochybnosť o tom, že fakt prestane pršať. Zdalo sa mito priam nemožné, či skôr okolnosti mi bránili myslieť ináč a tak som bolapresvedčená o tom, že nič z toho, ale... vyšla som von s dáždnikom v rukea čo tam? Už nepršalo! No keby ste len videli to počasie! Také škaredé, že anilen myšlienka na to, že nebude pršať a hľa, nič. Išla som odniesť dáždnik dopivnice a ďakovala Bohu. A čo po škole? Nielen po škole, ale i počas nej krásnesvietilo slniečko, obloha jasná, sem-tam nejaký ten mráčik, ktorý sa aninemráčil, akurát, keď som šla domov, tak z jasného neba padal dážď, ale to boltaký dážď ako Božia milosť....
A tak vám to tu píšem o veľkej Božej prozreteľnosti a aj o tom, že Onnie je hluchý....
