Túlali sme sa po tmavých a pokojných uliciach. Snehové vločky nám padali nazmrznuté nošteky. Vždy sme sa rozprávali, miestami bolo ticho, ale len krátke.Cesta nebola dlhá, ale táto chvíľa bola pekná. Asi túžime po sebe. No nik z násto na sebe nedá vedieť. Možno pohľadmi, možno slovami, nič sa nezdá byť pevnýmbodom. Musíme obaja čakať. Veď láska je trpezlivá. No pýtam sa, či je to vôbecláska? Nie je to len túžba "vlastniť" niekoho? Nie, nie je to tak.Určite je to túžba, túžba mať niekoho stále pri sebe. Niekoho kto pochopí,niekoho kto pohladí, poteší. Niekoho kto dokáže pevne držať dušu nad vodou.Áno, potrebujem ho! Rozlúčili sme sa krížikom na čelo, no ešte predtým sme saobdarovali pohľadom....
Je jasné, že človek kohosi potrebuje, aby prežil. Mám pocit, že my ľudia,sme nie častokrát, ale stále slepí. Ľudia sa nám mihajú popred očí, a my ichnevidíme. Možno tu už opakujem múdrosti predkov, ale aj tak to treba stálepripomínať. Zabúdame. Zabúdame žiť pre iných. Veď pre koho sme stvorení? Preseba isto nie! Nie to dobro, čo urobíš sebe, ale to, čo urobíš pre svojhokamaráta sa Ti bude rátať!
