Kamarátka, s ktorou som sa tohto roku stretla prvýkrát, hneď po prázdninách ochorela a tak šla na klasické vyšetrenie k svojej obvodnej lekárke. Nevybrala sa hneď z rána, veď určite by tam bolo veľa ľudí. Šla neskôr. No na tom by nič nebolo. Lenže, chúďa moje, mala horúčku. Síce len 37,1°C, ale pre ňu je to ako pre niekoho 38°C. A tak čaká asi hodinu u lekárky medzi kašľajúcimi a smrkajúcimi deťmi, príde na rad a zrazu jej sestrička oznámi, že ju nemôže vyšetriť, lebo je už plnoletá. Musí si nájsť niekoho iného. Ostane v šoku, vyočí oči na ňu, pozerá zúfalo, skoro slza na krajíčku, nevládna sa opiera o stenu a pýta sa sestričky, že čo má robiť, lebo vôbec nechápala. Tak jej to znovu vysvetlila.
Okej.
Vybrala sa smutne preč, samozrejme bez karty, vraj vyšiel taký zákon, že o kartu musí požiadať jej budúci lekár. Tak sa pekne vytáckala stamadiaľ. Šla k nejakej inej novej lekárke, vzdialenej od tej pôvodnej asi pol hodiny, ktorá jej dala papierik a ona si to pekne zase odkráčala tridsaťminútovým pochodom naprieč námestím späť k svojej pôvodnej lekárke, ešte stále s horúčkou. Nevládna sa aj vrátila a až tak ju vyšetrili, ale ešte musela samozrejme čakať v čakárni (veď, čo sa predsa robí v čakárni)....
Je to riadny nonsens. Zdravie je to, čo je prvoradé a ono to akosi podlieha nejakým nezmyselným zákonom. A taký zákon nie je len jeden. Aj teraz sa vedú diskusie ohľadom stavu akútneho a či treba odporúčanie od obvodného lekára a iné. Ach! Som zvedavá, kde skončíme, ako skončíme a či....
