Dnes jazdíš neuveriteľne bláznivo. Rýchle auto a burácajúce hormóny, potomzáblesk túžby života a už len hukot sanitky ťa prebúdza. Vyháňaš slzy rodičom,slzy sebe a potom zistíš, že si na tom lepšie ako ten, ktorého si „oddul“ dopriekopy. Ako sa asi cítiš? Tvoj miliónový vrak je roztrieskaný. Život inéhovisí na vlásku.<<
Nemôžem pochopiť, prečo ľudia jazdia na svojich "traktoroch" takrýchlo. Denne precestujem veľa km po asfaltkách. Či už na biku, či na autealebo na buse. No až mám strach. Počas týždňa ani nejazdím na bicykli ponejakých hlavných ťahoch, lebo by ma autá odfučali zrejme niekam do neznáma. Aaj tak je vždy pravidlom, že hoci sa ponáhľaš, tak nikdy skôr neprídeš. Platíto hlavne pre autá. Tu ma obehuješ nejakou stodvadsiatkou, no možno o päť minútťa stretávam ako čakáš na zelenú. A tak si sa ponáhľal.. a si tam kde aj ja. Aja sa nenáhlim.
Každý deň s tým bojujem. Dnes sme šli s celou rodinkou na menší výletík. Áutnebolo veľa, ale kedy-tedy okolo nás čosi prefúklo. Iste to nebolo lietadlo. Aštve ma to, veľmi ma to štve, že mnoho ľudí zomiera aj kvôli takýmtohlúpostiam. Už sa vôbec nezdržiavam, keď idem na biku po ceste a zrazu nejakýblázon vyletí rovno na prechod, kde sú ľudia a ja mu v tej jeho rýchlostiukážem, či je idiot (sorry za výraz). A on len vypúli očí a.... a mne je tojedno.
Aspoň trošičku ma teší to, že sa zvýšili pravidlá pokút za prekročenierýchlosti. I tak to nestačí. Čo s tým?
P.S.: Nestačí nám bike, koníky a podobne? ;-) Tu nebude žiadna havária...
