Teraz, keď často chodievam pomáhať bratovi do jeho dielne, vynárajú sami myšlienky z letnej brigády. Zlé spomienky sa snažím potlačiť, fuj,humus. Ale dobrým nechávam priestor....
V posledný deň našej brigády sme šli s Luciou do kostola. Bola to nedeľa, jediný deň, keď nám dali voľno, až kým sme nešli domov. Do kostola sme šli pešo. Bol od nás vzdialený asi hodinu. Vošli sme dnu a na naše prekvapenie tam bolo strašne veľa ľudí. Sadli sme si a ja som sa tak rozkukávala po nich. A zrazu tam vidím svojho uja. Teda nie svojho, ale tak som si ho pomenovala, lebo sme asi týždeň pracovali na tej istej linke. Normálne som sa rozžiarila.
Deň predtým akosi nebol čas sa s ním rozlúčiť, a to že ho stretnem na omši, som vôbec nečakala. Vedela som o ňom, že chodieva do kostola, ale nepovedala by som, že sa tu stretneme. A tak sme na konci sv. omše spolu s Lucy šli za ním. Veľmi som mu chcela podať ruku, aby vedel, že aj keď sa už v živote neuvidíme, budeme na seba myslieť. A to som mu aj prisľúbila, keď sme sa po prechádzke k jazierku všetci rozlúčili.
V tej otrokárine sme sa často rozprávali. Hovoril mi o svojich deťoch, o tom akú majú z nich s manželkou veľkú radosť. Rád sa mi s tým pochválil. A ja som ho rada počúvala, lebo to bol jeden z mála normálnych ľudí v tej chvíli.
Nie je rád tej práci, ale videla som na ňom, že tam je z lásky, z lásky k svojej rodine. To jediné ho tam držalo.
Za ten týždeň som zisitila, že je to veľmi dobrý človek. Vždy sa na mňa usmial a vždy pomohol hocikomu, ak bolo treba. Dokonca mi Lucy povedala, že jedna pani tam mala nejaký problém a že hoc to bola hnusná práca (on o tom vedel), tak riekol lídrovi, že ju zastúpi. Dosť mal tej svojej, on chcel pomôcť aj jej. Keby ste tam boli, zaiste by ste pochopili tento čin.
Veľmi sa mi vryl do srdca. Svoje ratolesti, počnúc manželkou, končiac deckami, vidí 5-krát do roka. No je to silný človek, vďaka tomu, čo má v srdci.
A čo by som si najviac priala? Stretnúť sa s ním ešte raz, znova ho vidieť a vedieť, že sa má dobre, aj jeho rodinka.
Ujo, kde si?
