Vraj cyklomaratónik...

Idem - neidem? Chcem - nechcem? A predsa chcem a bum som tam, stojím na štarte aj so svojou Meridkou.

"Pif!" Všetci sa rozutekáme a makáme na bikoch.... a ja medzi nimi.... "Choď naplno od začiatku, veď čo to je pre teba 40 km..." Tak makám, jasné, ale iba do prvého kopca, kde nám organizátori kričia "hoďte si ľahší prevod!" Všetci hádžu jednotky len to tak praští. Každému bolo jedno, že vyláme zubky na svojej technike, tu šlo o prvenstvo.

Prvý kopec, ešte som niekde v polovičke, no ďalej, to už bolo o hubu. Všetci ma predbiehali. Ešte som len začala a už sa mi aj nechcelo,už som chcela byť v cieli alebo hocikde inde len nie fyzicky trpieť na biku. Ale to sa prežilo. Nastalo prvé veľké stúpanie. Všetci zoskočili z bicyklov a tlačili o stošesť. Išli sme vo veľkom húfe. Postupne sa to však zrieďovalo, hlavne na zjazdoch. No vždy som sa potešila, keď som uvidela pribitú lebku na strome, vedela som totiž, že to teraz pôjde iba dole, aj keď o život...

Po čase sme už boli iba malinké skupinky. Jedny šli na brutale trať a my po svojej mediano. A ja som akosi nevládlala a nestíhala. Ešte keĎ bol niekto za mnou, tak som drela, lebo som ho nechcela brzdiť, ale keď som ostala sama, tak som chcela svojím zrakom újsť do krásy tejto prírody, ale nedalo sa, veď na to som sem neprišla.

Ale za to ma vždy nejaký ten biker obehol, Zväčša to boli tí, čo opravovali defekty. Na jedného si pamätám. Mal zelené tričko. Trošku sme pokecali, že je riadne teplo a keď videl ako nevládzem, tak ma povzbudil so slovami, že už len kúsok a potom to pôjde dole kopcom. Tak som pridala v tlačení biku na tomto kolmom úseku a nakoniec fijúúú..... Len čo bolo najhoršie? Po každom zjazde nasledoval kopec :-(. Keď som to videla na svojom diagrame, uffff, už som len odrátavala kilometre do cieľa. Len ich bolo vždy nejako veľa.

Ale veľmi dobrou studňou boli slová bikera, ktorý zrejme nedošiel ďalej: "pridaj, o 200 m je občerstvenie, to zvládneš!" Tak som pridala, dvakrát vyskočila do výšky a pristála pri občerstvení. Rýchlo vodu naliať do fľaše, melón, banánik, musli tyčinku do vrecka, koláč do ruky rýchlo preč, aby som bola aspoň predposledná. Dole kopcom na mňa nik nemal, horšie bolo hore kopcom. Predo mnou bol posledný kopec, taký malý a cieľový. Tam som už šla naplno, ale tá holka za mnou ma dobehla. Asi 3 km sa ma držala ako kliešť, hlava nehlava, dole zjazdami, no už to posledné prevýšenie, som naozaj nevládala a nestíhala a hodila bike a tak ma obehla. Potom som ju už nevidela. Tým zabijackým kopcom šla asi dosť rýchlo. Získala jednu minútu predo mnou. Do cieľa to šlo už len dole kopcom. Ale ako? Hoho, to si predstavte ostré esíčka, kde vedie cesta pomedzi úzko vyrastené stromy. Šírka zodpovedala šírke riaditok plus 15 cm na každú stoanu. Krásne to bolo. A už len dôjsť do cieľa.........: "cieľovou páskou prechadzá Ľudmila Onuferová s číslom 170...!"

Už si len vyzdvihnúť obed, pivo, bagetu.....No a vďaka Bohu ani jeden pád a ani jeden defekt. Nebolo veľa takých, čo mali to šťastie :-)

A bol za mnou prvý cyklomaratón v mojom živote, kde som bola najmladšou bikerkou :-)

Kolegyne:

P.S.1: Poďakovanie patrí mnohým ľuďom, ale veď vy viete ktorí to ste....

P.S.2: Asi 80% maratónu viedlo cez lesy mimo turistických trás.... zdroj: sckzvolen