Britskí folk rockeri Mumford & Sons vydávajú koncom marca svoju albumovú novinku Rushmere. Nový materiál prichádza po dlhých siedmych rokoch, čo je pre kapelu zatiaľ najdlhšia prestávka a zároveň ide o prvý album bez gitaristu a banjistu Winstona Marshalla. Skupina sa po experimentálnejšom albume Delta vracia k svojmu pôvodnému zvuku a dokazuje, že aj po pomerne dlhšej tvorivej odmlke má stále čo ponúknuť.
Vydaniu albumu predchádzalo vydanie iba dvoch singlov. Titulná skladba Rushmere dávala nádej, že sa skupina k energickému folk rocku, ktorý Mumford & Sons predstavila na svojich prvých dvoch albumoch vrátila. Ide o skladbu, ktorá bez problémov zapadá do rovnice najväčších hitov skupiny a krásne zapadne medzi ostatné skladby aj v rámci živých vystúpení. Druhou ochutnávkou z nového materiálu sa stala skladba Malibu. O niečo pokojnejší singel vo svojom závere vygraduje do klasického zvuku skupiny, ktorý je pre ňu najviac charakteristický. Skupina vybrala dve naozaj vydarené a chytľavé skladby, aby nalákala svojich fanúšikov na nový materiál.
Vo finále sa ale Mumford & Sons na Rushmere k svojim koreňom tak úplne nevrátili. Na podobnej vlne sa nesie ešte pozitívne ladená skladba Caroline, ktorá s dvoma zverejnenými singlami uzatvára prvú trojicu skladieb na albume. Istú dávku pôvodného zvuku môžeme nájsť ešte v skladbe Surrender, ktorá je akýmsi mixom starých Mumford & Sons a zvuku ich novinky. Podobne je na tom aj záverečná Carry On. Štvorica skladieb Monochrome, Where It Belongs, Anchor a Blood On The Page ale predstavuje skupinu v trochu inom svetle. Pomalšie tempo, baladické prevedenie a až akustická nálada pôsobia melancholicky, pokojne a vyrovnane. Aj keď sú fanúšikovia zvyknutí skôr na rýchlejšie a energickejšie skladby, skupina na tejto štvorici dokazuje a potvrdzuje, že si vie bez problémov poradiť aj s jemnejšími a pokojnejšími skladbami. V poslednej zmienenej sa k skupine pridáva v úlohe jediného hosťa na albume speváčka Madison Cunningham, ktorej hlas výborne ladí s frontmanom Marcusom Mumfordom. Ľahko osamotene na albume pôsobí skladba Truth. Blues rocková skladba s až filmovým nádychom je šikovne umiestená v strede tracklistu, čím sa podtrháva jej ojedinelý zvuk. Aj napriek jej odlišnosti od ostatných kúskov ale ide o jednu z najlepších skladieb na albume.
Mumford & Sons sa na novinke Rushmere k svojmu pôvodnému zvuku vrátili v podstate na polovici skladieb. Aj akustické balady, ktoré tvoria druhú polovicu albumu, však samozrejme stoja za vypočutie. Skupina v nich predstavuje svoju jemnejšiu a zraniteľnejšiu časť a zvláda ich s podobnou ľahkosťou ako ich klasický folk rock. Či už energickejšie alebo pomalšie skladby si rozhodne nájdu miesto aj pri živých vystúpeniach, ktoré skupinu tento rok čakajú. Rushmere je vo finále výborne zvládnutým návratom Mumford & Sons. Desiatka nových skladieb sa zmestila do stopáže ľahko presahujúcej polhodinu a tak nie je problémom vypočuť si album na jedenkrát. Nákazlivé melódie ale zrejme budú mať za následok nejedno opakované vypočutie.
