Nevedel som, čo ostatných držalo pri tejto práci. Ja som vedel, že ja sa domov vrátiť nemôžem, ale prečo v tomto nehostinnom kraji ostali aj niektorí ďalší, mi do včerajšej noci bolo záhadou. „Najkrajšie na púšti je, že niekde skrýva oázu.“ Tých pár slov už tisícky rokov predávaných mi hučali v hlave ako zvony Notre Damme. Prinútil som sa rozmýšľať...
Predstavil som si dievča. Krásnu, mladú študentku v sukni a košeli ako jej poletujú v copoch zopnuté vlasy, keď poskakuje po chodbe počas prestávky. Nikdy som podobným dievčatám nerozumel. Nechápal som prečo vždy odmietli chlapca, keď sa ich prišiel spýtať, či by s ním nešla von. Nevidel som zmysel v nekonečnom čakaní. Však kedykoľvek by zachceli mohli s niekým chodiť a nemuseli sa utápať, či čítať dievčenské romány. Až po udalosti z minulej noci sa konečne dokážem vžiť do ich kože a vidieť o čo im celý ten čas išlo. V ich prípade boli všetci chlapci vyprahnutou púšťou bez života a bez čohokoľvek čo by ich upútalo. Lenže vedeli, že niekde medzi nimi je chlapec, ktorý je súdený len pre nich. Preto dokázali čakať. Mali vieru, že sa niekde v púšti nachádza studňa, ktorú nikto iní mať nebude. Predstavil som si študenta. Nervózny, so strapatými vlasmi, ako drží v ruke knižky, ktoré si práve požičal v knižnici a uteká domov aby si ich čím skôr prečítal. Nerozumel som prečo sa odčleňuje od všetkých ostatných, prečo si v piatok večer nešiel sadnúť so svojimi priateľmi tak ako sa to zvyklo. No zrazu mi aj jeho konanie dávalo väčší zmysel ako predtým. On vedel čo chce dosiahnuť, vedel čo je jeho oázou, vedel, čo jediné ho môže spraviť šťastným napriek tomu, že dobre poznal púšť ktorej zemou kráča. Najkrajšie na jeho púšti bolo vedomie, že raz príde k oáze poznania.
Predstavil som si vedca. Pred tvárou sa mi premietol obraz, ktorý viac či menej pripomínal Einsteina. Šedivý, už postarší muž v bielom plášti. Tento pán už tridsať rokov skúma vplyv Gama žiarenia na prokaryotickú bunku a zatiaľ neprišiel na nič. Celé noci sedel v laboratóriu. Všetko vo svojom živote podriadil jedinému cieľu: nájsť , čo hľadá. Nerozumel som ako môže človek nad listom od manželky a priloženou žiadosťou o rozvod len mávnuť rukou a opäť pritisnúť oči k mikroskopu. Teraz to už viem. Vedel o svojej oáze, len jej polohu ešte nezistil. Najkrajšie na jeho púšti bolo, že skrýva oázu, ktorú nikto iní doposiaľ neobjavil. A nakoniec som uvidel seba. Nižšieho, silnejšieho chalana ktorý ušiel z vlastnej krajiny pred vojnou a rozhodol sa zasvätiť život archeológií. No neúspech, pokles pracovnej morálky a neznesiteľné klimatické podmienky zanechali z mojich snov menej než čo vietor a piesok ušetrili z Lagašu. Až do dnešnej noci by som nebol zapochyboval a zbalil si kufre pri prvej ponuke, ktorá by ma zaviedla kamkoľvek z tejto už aj bohom opustenej zeme. Tak by to dopadlo včera...
Ale kde sa stala zmena? Uvidel som svoju oázu, hoci to bola len vidina. A čím ďalej tým viac nadobúdam pocit, že práve to máme my štyria spoločné. Každý z nás videl svoju oázu. Aspoň vo sne. Ľahol som si a pokúšal sa zaspať. A tichý úplne bezvýznamný hlas si dokola šepkal: „Najkrajšie na púšti je, že niekde skrýva oázu.“
