Zbalil som si svojich pár sliviek, celu po sebe upratal a rozlúčil sa s chalanmi. Už nebolo sily, ktorá by ma zastavila. Snažil som sa prísť na niečo, na čo som sa v živote tešil viac, ale bez výsledku. Bál som sa, že ma ten pocit úplne pohltí.
Nesmiem predsa zabudnúť na dozorcov. Každému bacharovi som dal jeden list. Ďakoval som im v nich za čokoľvek čo pre mňa za tých dvanásť rokov urobili. Nikdy som nezabudol na ľudí, ktorí mi pomohli v ťažkých chvíľach, obzvlášť v base. „Ó bože ako sa len teším späť domov,“ veta, ktorá vypĺňala celá moje bytie.
Nad ničím iným som nerozmýšľal. Bez premýšľania som prešiel chodbami, átriom. Zastavil som sa až vo vestibule. „Hlúpe papierovačky,“ šplechol vrátnik. Zasmiali sme sa. Bol to úplne iný pocit rozprávať sa s ním ako so seberovným. Jeden z kamarátov mi doniesol všetky moje veci, plus drobnosti navyše. Nebolo toho veľa. Tepláky, rifle, tričko spodné prádlo a balíček s jedlom. Malý batoh som prehodil cez plecia.
Stál som pred dverami. Preniesol som váhu na kľučku a otvoril dvere. „Malý krok pre ľudstvo, ale veľký skok pre mňa...“ No čo, tak som si ten výrok trošičku pozmenil. Hádam ma kvôli tomu znovu nezatvoria. „Hej Joseph!“ niekto na mňa zakričal, ale ja som sa už neotočil. Kráčal som pokojne no svižne. Pomaly som začal zrýchľovať až som sa dostal do nekontrolovateľného behu. Utekal som ako najrýchlejšie som vedel. Znovu ten pocit nepremožiteľnosti, ktorí ma tak náhle napadol, keď som opúšťal celu. Vedel som, že ma nemôže už nikto zastaviť. Pre mňa za mňa nech sa aj celé nebesá postavia na hlavu.
Utekal som ako víchor. Nohy mi kmitali ako metronóm, ani raz som nepoľavil v tempe. Cesty som križoval tak rýchlo, že množstvo vodičov ani nestihlo trúbiť. „Joseph!“ vďaka bohu že niekto na mňa zakričal. Nebiť jeho asi by ma ten pohrebák zrazil. Vydriapal som sa z polámaných tují a znovu začal utekať. No teraz už pomalšie.
Musím si dávať pozor. Bolo by veľmi hlúpe premárniť svoju druhú šancu takto pochabo. Zastavil som na prvej autobusovej zastávke. Zrátal drobné a pripravil si peniaze. Nechal som trošku vydýchnuť telo. Dosť, čo som ho doteraz trýznil. Mám chvíľku tak si oddýchnem. Do odchodu autobusu ostávalo asi ešte desať minút. Ten čas som využil najlepšie ako som dokázal. Uvoľnil som miesto starenke a pokojne čakal. Autobus chvíľu meškal, ale mne to nevadilo.
Aspoň som mal čas rozmýšľať, čo poviem našim. Bože už som si to predstavoval. Najprv minúta ticha a potom sa vrhnem na otca a vystískam ho. Nie najprv na mamu. Nie! Objímem ich naraz.
Dvere autobusu sa zavreli.........
„Hlásim sa vám priamo z miesta činu, kde pred niekoľkými minútami vyhodil samovražedný atentátnik autobus mestskej hromadnej dopravy. Meno páchateľa nie je doposiaľ známe aj keď svedkovia vravia, že počuli ako na toho muža niekto kričal Joseph!.....“
PS:
Sedim na benzinka a skrtam zapalky.
Modlim sa aby ma odniesli do dialky...
