Vždy ma zamrazí, keď si niekto myslí, že má riešenia cudzích problémov. Začne tým, že človek musí odpustiť sám sebe, potom všetkým ostatným a pseudofilozofickými pochodmi sa dopracuje k dedukcii, že rakovinu má človek iba preto, lebo neodpustil svokre škriepnosť, dieťa sa ocitne v detskom domove, lebo nenávidí učiteľku a niekto prišiel o prácu, pretože nemal správny vzťah k peniazom. Trpiaci však v zúfalej situácii rád siahne po ľahkom riešení. Upne sa na motivátora, odovzdane cituje jeho drísty a samozvaný guru začne veriť, že skutočne má mimoriadne schopnosti.
Vtedy vznikne priestor, či spoločenská objednávka, na vytvorenie skupiny s rovnakým spôsobom myslenia, s pričasto opakujúcimi sa nespochybniteľnými autoritatívnymi sloganmi, ako napr. „Zabite v sebe sudcu i kata", alebo „Vlastné šťastie ide cez prítomnosť". Kto by sa opovážil spochybňovať takéto axiómy?
Mne však z nich ide mráz po chrbte. Najmä, keď ktosi motivátorovi napíše:
- Tak si nás to učil!
Neodvádza to človeka v úzkych od jasného videnia problému a jeho vecného riešenia?
Mňa môže motivovať Stephen Hawking, paralyzovaný britský astrofyzik, ktorý nedrísta o pozitívnom myslení, ale jednoducho pracuje napriek všetkým obmedzeniam, či šičky zo Slotexu. Skúste týmto ľuďom nahovoriť, že stačí pozitívne myslieť, či prepytujem ... objímať nepriateľov.
A ešte si myslím, že neexistuje pozitívne, či negatívne myslenie, len myslenie a nemyslenie.
