Skupina asi 30 učiteľov v jednom autobuse išla na hrad Slovenská Ľupča. Cestou ešte plnili úlohy, ktoré pre nich na Letnej škole moderných učiteľov pripravil jeden z nich a za každú splnenú „otvorili pomyselnú bránu". Otvorili ich deväť.
Desiata bola tá ozajstná, poriadne veľká s menšími dvierkami uprostred. Za tými dverami ľudia so svojimi zaťatými hlavami. Či zadebnenými?
Čas na prehliadku je v pravidelných polhodinových intervaloch. Prišli - a mali smolu - presne medzi - o 10.15. Pätnásť minút treba čakať.
„Veď to prejde raz dva pozeraním nádvoria, lipy, pamiatok"- mysleli si a chceli si kúpiť lístky.
„Ešte nie, až keď príde na vás čas".
Tak čakali - 15 minút nie je tak veľa. Lenže počasie sa chcelo ukázať a začalo pršať. Veľký dážď, ktorý pršal tak vytrvalo a silno, že si to s čakaním rozmysleli a chceli sa isť skryť pod tú veľkú bránu. Už ju videli, otvorili ju novodobé „stráže", asi SBS-kári, aby im povedali, že majú príkaz nevpustiť nikoho mimo pravidelný interval ani pod bránu. Lístky si mali kupovať v okienku, ktoré ústilo rovno vonku, na ten najväčší dážď. Sila padajúcej vody silnela a skupinka čakajúcich sa zväčšila o mladú rodinku s dieťatkom v kočíku.
„Možno toto ich obmäkčí a pustia nás tiež dnu" - dumali.
„Poďme sa skryť do prístrešku"- povedal niekto a všetci sa natlačili pod malú, už chátrajúcu
búdku stojacu obďaleč. Natočili video, ktoré je akýmsi denníkom celotýždňového programu. Optimizmus ich neprechádzal, blízkosť iných tiel ich hriala.
Len mňa mrazí slovenská realita, že zamestnanci kultúrnej pamiatky nesmú na príkaz nadriadeného vpustiť do hradu, do jeho „podbrány" ani dušu, aj keď vonku sa čerti ženili.
Som jedna z nich, učiteľka z tejto skupiny, ktorá v tento deň zvolila iný program, nešla na výlet. Ja bývam a žijem v Slovenskej Ľupči, mám ju rada aj s ľuďmi, vyrastali tu moje deti, majú tu veľa kamarátov, som na ňu hrdá - na tradičný turíčny jarmok, starobylý kostol, vysvietené kostolné veže v noci, na komunitu ľudí, ktorí tu robia veľa užitočných vecí a stretávajú sa napríklad v Dome remesiel a na iných miestach. Ale teraz sa názov mojej obce stal synonymom niečoho zlého, ohavného, neľudského, nedôstojného.
Len preto, že nejaký šéf...
Kto je ten šéf, čo ho tí zamestnanci tak zaryto poslúchajú, že potlačia v sebe všetku humánnosť, že nevedia, čo je to empatia, že nevidia ani deti - a to už nehovorím o marketingu.
Kto je ten šéf, čo dá taký príkaz, ktorý donúti návštevníkov vo vypísaných návštevných hodinách stáť na daždi a potom takých zmoknutých ich nechá vstúpiť do starých múrov postavených v 13. a 19. storočí?
Kto je ten šéf, ktorý čakajúcim v daždi dá pocítiť ako dupe po ľudskej dôstojnosti?
Neviem, koho je to rozhodnutie, kto je ten mocný, viem len, že čakajúci po tomto ignorovaní už nemali záujem prekročiť bránu a zaplatiť vstupné takému pánovi, ktorí si neváži svojich zákazníkov.
Nevideli tie vzácne pamiatky, kus histórie zhmotnenej v múroch, v exemplároch, nevideli tie hodnotné historické exponáty, ktoré si ich majiteľ tak „chráni". A nedovedú na tento hrad ani svojich známych, svoje rodiny ani svojich žiakov.
Už sa radšej na túto stranu ani nepozrú.