Smutná spomienka

Spomínam si na pohreb ženy, ktorá už celé roky odpočíva pod náhrobným kameňom.Bola som ešte dieťa. Videla som ju v otvorenej rakve obloženú množstvom kvetov.Ten obraz sa mi zjavoval celé roky pred očami. Nevedela som sa ho zbaviť.Ľudia po dedine si pošepkávali, že sa otrávila, iní zas, že alkohol sa v nejzapálil. Dlho jej nedali pokoj a odsudzovali ju za to, že sa predčasne pobralana druhý svet.V tom čase som chodila na ZUŠ do neďalekého mesta. Vyučovanie sa mi končilo pozde,preto som hlavne v zime čakávala na autobus v cukrárni. Dieťa si všíma viac, akoby malo, tak ani mojej pozornosti neunikol párik, ktorý tam často posedával.Šepkanie, úsmevy, kvety na stole, nepáčilo sa mi to, toho pána som poznala. U násv dedine mal dom, manželku a tri deti. Za prácou chodil do mesta, no po nej sa domov veľmi neponáhľal.Potom sa stala tá strašná udalosť a ľudia obviňovali len ženu, čo zomrela. Pre mňa však boli zlí všetci. Jej manžel aj dáma s ktorou sedával v cukrárni, ba aj klebetnice z dediny. Dnes už neviem, či som niekomu prezradila, čo som videla,ak aj áno, určite to pre dospelých nebolo zaujímavé.Stála som pri hrobe a vŕtalo mi v hlave to ODPUSŤ. Cíti snáď starý pán, že sa poberie za svojou manželkou a má strach z ich stretnutia na druhom brehu?Neviem odkedy ju chodi s kyticou prosiť do cintorína, ale aj keby to robil každý deň od jej smrti, neverím, že sa takto zbaví svojej viny.