Spolu s manželom sme pracovali v kolektíve, kde okrem nás nebol žiadny cudzinec, teda prvé dva roky sme to takto ťahali. Po nástupe sa na nás pozerali ako na zjavenie, všetci nás nebadane sledovali a len veľmi ťažko si zvykali na našu prítomnosť. No časom sa všetko zmenilo, vybudovali sme si celkom dobré postavenie a dostali sme aj adekvátne finančné ohodnotenie.
Až jedného dňa majiteľ priviedol na pracovisko ďaľšieho cudzinca. Niečo mi šepkalo, že krátke dobré časy sú preč. Bola to pravda. Prešlo pár týždňov a všade bolo plno cudzincov ochotných pracovať za pár drobných. Nápadne sme im rozumeli a práve preto sme ich museli zaškolovať. Poliaci - začali sa húfne valiť do práce, najprv prišiel jeden a keď zabezpečil bývanie zjavil sa brat, sestra, mama, teta...... Našli druhý dom a do každej izby sa veľmi rýchlo napratala jedna rodina, teda v jednom dome žili neraz aj tri rodiny. Legálne, nelegálne , všetko jedno, len nech je práca a strecha nad hlavou.
Poliakov je plné Anglicko. Polština sa ozýva z každého kúta a veľa ich je takých, čo sa len pomaly učia po anglicky, no v krajine robia problémy. Preto sa musia učiť domáci. Hlavne policajti a úradníci absolvujú základy poľského jazyka často so zaťatými zubami, ale nič iné im neostáva.
Pre mňa to bola tiež dobrá škola a nie len jazyková. Poľsky som sa naučila, no čím lepšie som im rozumela, tým menej som ich chápala. Nedalo sa s nimi vydržať a najrozumnejšie bolo odísť.
Myslím, že podobné skúsenosti má veľa ľudí zo Slovenska či už v Anglicku, alebo v inej krajine. Poliaka vraj stretneš v každom meste na svete.
