Dedina v ktorej sme u svokrovcov bývali bola neďaleko vojenského priestoru. Naši priatelia, ako sme im vtedy museli hovoriť, boli vo vojenskom priestore doma. Prišli nás vraj zachrániť a usadili sa na pekných pár rôčkov ako na svojom. Oficieri sa mali dobre, ba lepšie ako dobre! Keď raz konečne prišiel čas a museli svoje kráľovstvo opustiť, takmer všetci plakali. No bežní, radoví vojaci mali u nás asi takú istú nemilosrdnú drezúru ako doma vo vtedajšom ZSSR.
V ten horúci júlový deň som sa tiež vybrala s mojou malou slečnou na prechádzku. Bolo treba prejsť cez susedov dvor, aby som sa dostala do centra obce. Vtom sa na dvore zjavili dvaja zúbožení vojaci s ešusom v rukách a začali ma prosíkať, aby som im išla kúpiť pivo do pohostinstva. Dávali mi aj pokrčené ruské ruble, no zrazu sme začuli podozrivo hlučný štekot psov a chlapi sa v okamihu stratili. Vbehli do susedovej drevárne, ale dvere už nestihli zatvoriť, takže na mňa vystrašene nemo hľadeli. Zároveň pred susedovým domom zastala hliadka. Boli to traja oveľa lepšie vyzerajúci vojaci s vyššími hodnosťami a ozbrojení po zuby. No im sa pohľad do drevárne nenaskytol, bránili im v tom dvere. Vyrukovali na mňa s množstvom otázok, ale ja som len záporne krútila hlavou, tak sa pobrali preč.
Tiež som sa snažila zmiznúť čo najďalej. Ani u nás, ani u susedov nebol nikto doma. Všetci boli v práci a deti v pionierskom tábore .Chodila som s kočíkom po dedine hádam tri hodiny a nikomu som ani necekla o tom, čo som zažila. Až večer, keď prišiel sused domov z práce a hovoril, že našich priateľov bude o dvoch menej, lebo im ušli, chytili ich a určite padnú za vlasť, lebo iná možnosť u nich nebola, ma premkol obrovský strach.
Často mi chodí po rozume tento príbeh. V tej obci to nebolo pre obyvateľov nič zvláštne, ale ja som sa tam len vydala a nevedela som si v takých podmienkach predstaviť spokojný život. Streľba, neustále presuny armády, hukot lietadiel a vrtulníkov až poháre štrngali na poličke a hliadky hľadajúce zbehov, ktorí to už mali spočítané. Ľudia hovorili, že na všetko sa dá zvyknúť, keď človek chce. Mnohí sa s oficiermi spriatelili, dokonca u nich nakupovali samovary, cukríky a iný v tom čase zaujímavý tovar.
No ja som tam nemohla žiť, stále som videla dva páry na smť vydesených očí v susedovej drevárni a robila som všetko preto, aby sme sa odsťahovali do bezpečnej vzdialenosti.
