K jeho výchovným metódam mala hlavne moja mama mnohé vyhrady, no v tom čase nemala iné východisko, len ma nechať s ním. Hovorí sa, že čo vychovávatelia zasejú do duše človiečika do troch rokov, to tam potom celý život klíči a rastie, dozrieva a prináša ovocie
Môj deduško bol invalid. Prvá svetová vojna mu zanechala obrovskú jazvu na pravom boku. Veril, že sa len zázrakom zachránil a často mi o tom rozprával. Okrem toho poznal neuveriteľné množstvo rozprávok. Hltala som každé jeho slovo a často som fantazírovala s ním.
Našou veľmi obľúbenou činnosťou bolo pozerať sa na hviezdy. Donekonečna som ho otravovala s otázkou čo je za hviezdami. Zaobstaral aj ďalekohľad, ale stále to naše sledovanie nemalo správny šmrnc. Preto jedného dňa, práve keď hrušky už dozrievali vymyslel, že na ten krásny strom umiestni lavičku. Netrvalo dlho a pozorovateľňa bola hotová.
Len čo sa trošku zmrklo , opreli sme o hrušku rebrík a vyliezli sme do voňavej koruny stromu. Ja som mala asi päť rokov a bola som veľmi neposedné dieťa, no napriek tomu som tam sedela, kým sme obaja nezadriemali. Našťastie pod nami musela byť kôpka niečoho mäkkého, lebo keď som z pozorovateľne zletela, nič sa mi nestalo.
Deduško bol z toho preľaknutý a smutný, no mame som neprezradila čo sa prihodilo, kým bol na svete. Až po jeho smrti som postupne vyrozprávala všetko, čo sme spolu povyvádzali. Škoda len, že sa do večnosti pobral tak rýchlo.
Lavička aj hruška boli pre mňa dlho zázračné. Tam som často mlčky pozorovala hviezdy a spomínala na dedka. Verila som, že vždy keď tam vyleziem, je pri mne aj on, môj zlatý dedko Ferko a s ním aj jeho nezabudnuteľné pribehy,ktoré ma navždy poznačili.
