Neviem , či sa im podarilo v Anglicku niečo zmeniť, lebo som sa vrátila na Slovensko. A čuduj sa svete, na nedostatok sa to ani u nás nepodobá. To, čo hlavne po víkendoch a sviatkoch trčí z kontajnerov v našich mestách, ani trochu nevypovedá o kríze, ktorú práve prežívame.
Vyzerá to tak, že čím viac ľudstvo napreduje, tým menej si váži svoju potravu. Kde sú tie časy, keď sa úcta ku chlebíku vštepovala deťom od kolísky. Ja si ešte spomínam na to, že bochník chleba sa žehnal pred krájanim a aj na to, že omrvinky sa po zemi nesmeli mrviť. Ani v škole sme nedojedenú desiatu nehádzali do koša a spolužiaci sa neobhadzovali čokoládovými vajíčkami po veľkonočnej oblievačke, ako som to videla pred rokom.
Dnes, keď sa mnohé premiešalo a zotreli sa rozdiely, keď si v nákupných centrách vyberáme z rozmanitej ponuky, akoby sme zrazu strácali zdravý úsudok. Reklamy nás často presviedčajú, že bez toho či onoho výrobku ,nebudú naše sviatky ozajstné a tak neodoláme. No všetko má svoju záručnú dobu a človek má aj cez víkend aj cez sviatok len jeden žalúdok.
Skutočne v tom horšom za svetom nezaostávame, dokonca nám patria mnohé smutné prvenstvá. Zdá sa, že len málokto spája chorobu srdca, ciev, čriev.....s jedlom. Žiaľ stále na Slovensku vo všeobecnosti platí, že žijeme len raz, tak hádam nebudeme hladovať, keď si konečne možeme dovoliť všetko a ani v rade netreba stáť.
Takto nebadane sa nám vytracajú zo života schodíky na hodnotovom rebričku, vlastne ich nahrádzame inými, modernejšími. No úcta k potravinám aj k našej Zemi je len obrazom toho, akú úctu prechovávame každý sám k sebe!
