Pustila som to z hlavy.

Volala mi akože priateľka, ktorú som dosť dávno nevidela a vychŕlila mi do ucha spŕšku kritiky. Vraj čo som to zas vymyslela a či ja viem kto to vlastne číta.Podľa nej len štátni úradníci a študenti, asi takí, ako moje deti. Dobrosrdečnemi poradila, aby som s tým skončila, kým vraj nebude neskoro.Odporučila mi tráviť čas pri iných činnostiach, ktoré viac pasujú žene v mojomveku, navyše žijúcej ne dedine. Vyjadrila hlboké pochybnosti o tom, že by dnesniekoho zaujímali moje rady, o milovaní nepriateľov . Ďalej zmenila tón a začala sa vypytovať, ako sa mi darí, a kde som sa to vlastne presťahovalaa prečo a...zrazu stíchla. S prekvapením som pozerala na telefón bez života,došla mu trpezlivosť aj baterka.Škoda, nič som nestihla povedať a ani som sa nedozvedela ako vie o mojom blogu,keď nepatrí do kategórií, ktoré vymenovala. Asi jej predsa len zavolám, možno terazpracuje na niektorom úrade. Človek nikdy nevie, čo ak raz budem potrebovaťcenné rady do života?