Prestávam počúvať modlitby a mlčky uvažujem. Aj dnes sú na svete národy, ktoré odchod človeka z tohto sveta oslavujú spevom a tancom. Radujú sa z jeho prechodu na druhý breh. Určite je predpokladom ich radosti pevná viera vo večný život a reinkarnáciu.
Nastáva ticho. Všetci povstali. Prichádza kňaz a začína sa oficiálna rozlúčka. Slová o živote a smrti znejú neosobne. Snažím sa pozorne vnímať každú vetu, no len pieseň ma dojala až mi tečú slzy. Prečo v našich končinách majú pohreby takýto scenár?
Málokto sa asi nad tým zamýšľa. Každodenný život je plný iných starostí a keď nás niekto opustí vystrojíme mu rozlúčku tak, ako je to zvykom. Oblečieme sa do čierneho a plačeme, trúchlime, smútime.
Zvykneme hovoriť, že je to smútok za človekom, ktorý nás opustil. Ja si myslím, že pravdepodobnejšie je to, že plačeme nad sebou. Odchádza niekto, kto nám už nepovie ani jedno slovo, nepohladí nás, nepoteší, nenavštívi, ostáva po ňom prázdne miesto a nedá sa plnohodnotne nahradiť. Či chceme, či nie, musíme sa s tým zmieriť a naučiť sa fungovať každý deň so smútkom v duši, ktorý úplne nevylieči nič.
Nevieme sa radovať, keď nám smrť zoberie milovanú bytosť. Naša spoločnosť, naše zvyky nás to učia ináč, preto sa mi ten smiech zdá nemiestny.
