Dnes som súrne potrebovala ísť do mesta. Bolo to popoludní, keď aj u nás na konci sveta jazdí pomerne veľké množstvo áut. Viezla ma dcéra, ktorá má vodičský preukaz dosť dlho a najazdila po svete už pekných pár kilometrov bez problémov.
Od nás do mesta je len kúsok, treba prejsť cez tri obce a to z jednej do druhej vidíte, lebo sú všetky pekne za sebou na rovine. Pravdaže je tu predpísaná rýchlosť, ktorú policajti dosť často aj merajú, no dnes nemerali. Škoda. Sú vodiči, ktorí asi ženu za volantom pred sebou neznesú a je im jedno ako a kde, ale musia ju za každú cenu predbehnúť.
Zlý odhad a rozbeh sposobil, že sa pán Nedočkavý musel zaradiť znova za nás tak, že len vďaka skúsenostiam mojej dcéry, netresol do zadnej časti jej auta. Oproti išiel dosť rýchlo nákladiak, ktorý musel vidieť aj cez vlčiu tmu. Keď zbadal, že si ho lepšie obzerám, tak ho to skutočne dopálilo. To sme už vchádzali do obce a bolo mu to srdečne jedno. Pridal a cez plnú čiaru nás najmenej stovkou obehol - chudáčik víťaz.
Syndróm s ktorým sa stretávam prevažne na Slovensku. Neviem, ako nazvať takéto nezodpovedné, chaotické a nebezpečné konanie. Ani množstvo rozbitých áut, tragédií, vyhasnutých životov nie je dostatočným mementom pre narušených dobrodruhov za volantom.
Prešli sme mnohé končiny sveta a v Anglicku sme niekoľko rokov na našom aute dochádzali do práce, no nikde som nezažila takú aroganciu, ako tu na Slovensku. Na malom kúsku cesty narátam toľko priestupkov a toľkokrát treba zachraňovať situáciu do ktorej sa dostávame vinou iných, až sa mi nechce po našej krajine cestovať.
