Každý človek by rád mal pravdu a tú svoju pravdu by rád presadil ako niečo univerzálne platné, objektívne, s čím sa „nedá nesúhlasiť“. Mnohokrát sa ľudia do nejakej veci ani nerozumejú, ale z vlastného pohodlia, lenivosti, zatrpknutosti, zovšeobecňovania a podobne si vytvárajú istú mienku, ktorú potom propagujú ako zaručenú pravdu, ktorá sa následne šíri v spoločnosti a neraz vytvára rozruch.
Nepochopenie nejakej veci, nariadenia, inštitúcie a podobne, vlastná interpretácia danej veci, alebo len nesúhlas s danou vecou (lebo sa mi to a to pre moju lenivosť či daromnosť nepozdáva) vedie k tomu, že svetom prúdia myšlienky, ktoré pod rúškom filozofickej múdrosti a „hodnovernosti“ (na základe mena autora danej myšlienky/anti-myšlienky...) rozvracajú niečo, čo je všeobecne platné a zároveň dobré pre spoločnosť ako takú, ako celok.
Nepopieram, že na svete sú a vládnu aj nezmyselné predpisy, zákony, ktoré nemajú nič spoločné so spoločným dobrom a sú len produktom moci zákonodarnej autority, ale sú veci, ako Dekalóg, mravný/morálny zákon (nazvime ho aj prirodzený), ktoré slúžia ako dobru jedinca, tak dobru celej spoločnosti. Ako už svätý Tomáš Akvinský na základe viery a Božieho zákona spoznal, zákon by mal byť „verejne vyhlásený rozumný imperatív pre dobro spoločenstva, ktorý je vydaný zákonodarcom“. Takže nariadenia ako „nezabiješ“, „nepokradneš“ a mnohé ďalšie, ktoré jednak chránia jednotlivca a budujú spoločné dobro by mali byť také veci, proti ktorým nemožno namietať.
Paradoxom ľudstva je napríklad aj to, že hoci aj uznáva, že vražda nie je dobrá, vždy si nájde filozoficky a morálne „ospravedlňujúce“ dôvody pre „správnosť zabitia nejakej osoby“. Ako mnohí, ak nie všetci, súhlasia, že vražda je ohavný zločin, tak pri téme potraty už zrazu mnohí hľadajú výhovorku, ako spraviť tento druh vraždy legálnym a „morálne čistým“. Podobne to je aj pri eutanázii a iných verejne uznávaných zverstvách, lebo si zrazu pohodlné ľudstvo zmyslelo, že má právo rozhodovať aj o morálnom dobre a zle. Výčitky svedomia vedia riadne bolieť a utláčať dušu, tak aby sa im vyhli alebo aby si vo svedomí utíšili ten spaľujúci oheň, hľadajú mnohí výhovorky a ospravedlnenia za zlo, aby si neprišli takí úbohí.
Pre toto pokrytectvo ľudstva bola, je a bude možno ešte dlhú dobu svätá rímska Cirkev tŕňom v oku mnohým ľuďom, lebo ona hlása pravdu a nebojí sa ukázať prstom, že to a to je zlé, to a to dobré. Nepopieram, že i v Cirkvi došlo k ľudským zlyhaniam jednotlivcov a spoločenstiev, ku mocenským bojom a iným veciam, ale pre konkrétnych ľudí, nemožno povedať, že celá Cirkev je taká a onaká. Treba si uvedomiť, že Cirkev je Božsko-ľudská inštancia a ten jej ľudský faktor je od prirodzenosti slabý, nedokonalý a môže padnúť, ale pre jej Božskosť, pre jej svätosť, lebo patrí Bohu a on ju založil a túžil po nej, ako po svojej „milovanej neveste“, preto neexistuje, že by ozajstný kresťan, ktorý verí v Boha odmietal a znevažoval Jeho Cirkev. – Pre veriacich odmietať Cirkev je ako keby vám horel dom, zavoláte si hasičov, aby vám pomohli, ale keď dôjdu, tak ich odmietnete a vyženiete a tak vám napokon zhorí dom do tla. Proste nelogické konanie a myslenie.
A čo ešte dodať? Len voročné prianie:
Kiež by ľudstvo konečne našlo pokoj a poučilo sa z vlastných chýb! Kiež by mal ľudský život v očiach spoločnosti väčšiu hodnotu nežropa, zlato či diamanty! Kiež by vyhynula deštruktívna nenávisť!
