Ľudské práva sú neodnímateľné a nedeliteľné, platia pre všetkých, vždy a všade. Ich uplatňovaním však nemôžu byť porušované ľudské práva inej osoby. Je dobré si pripomenúť, že z hľadiska ochrany a podpory ľudských práv osôb so zdravotným postihnutím nejde o žiadne nadštandardné práva, ale ide predovšetkým o jasné, jednotné zadefinovanie pojmu „zdravotné postihnutie“ a o jasné zadefinovanie podmienok, ktoré je potrebné právne zabezpečiť, aby si osoby so zdravotnými obmedzeniami niektorých fyziologických funkcií mohli svoje ľudské práva aj prakticky uplatňovať.
Čím sú teda u nás obmedzované ľudské práva osôb so ZP? Stále ešte na mnohých miestach pretrvávajú praktické problémy v oblasti prístupnosti (budov, priestranstiev, dopravy a informácií), dostupnosti kvalitnej zdravotnej či dlhodobej starostlivosti, problémy so získaním plnohodnotného zamestnania či systematickej verejnej podpory organizácií osôb so zdravotným postihnutím. Osobitným problémom je zneužívanie inštitútu zbavovania osôb so zdravotným postihnutím (najmä mentálnym) ich spôsobilosti na právne úkony, čo im následne zabraňuje uplatňovať si práva a slobody v bežnom živote. Platná legislatíva dokonca obsahuje aj diskriminačné obmedzenia.
Nie je priestor vyčerpávajúco riešiť všetky aktuálne nedostatky, poukážem aspoň na niektoré.
V záujme plnenia požiadaviek Dohovoru, ku ktorým sa štát zmluvne zaviazal, je potrebné:
Urýchlene riešiť zabezpečenie celoslovenského systému nielen včasnej diagnostiky, ale aj vytvorenie siete pre včasnú intervenciu pre deti s poruchou psychomotorického vývinu. To si vyžaduje intenzívnu medzirezortnú spoluprácu, najmä rezortov MZ SR, MPSVaR SR a MŠ SR. Podiel detí, ktoré prichádzajú na svet s nejakou chybou narastá a čím skôr sú tieto deti podchytené a venuje sa im potrebná odborná pomoc, tým väčšia je pravdepodobnosť, že ich vývin bude usmernený k pomernej samostatnosti, prípadne budú schopné plne sa začleniť do zdravej populácie. Včasná diagnostika a intervencia by sa mala týkať aj starších detí, u ktorých sa následkom úrazov, alebo rozvinutia nejakej poruchy, či choroby objaví nebezpečenstvo vzniku zdravotného postihnutia až v neskoršom veku. Aj tu platí, že čím skôr sa im poskytne komplexná starostlivosť, vrátane príslušných kompenzácií a úprav prostredia, tým väčší je predpoklad dosiahnutia zlepšenia celkového zdravotného stavu, funkčných schopností a možnosti plnej participácie na živote spoločnosti.
Riešiť skvalitnenie posudkovej činnosti vypracovaním a prijatím nového zákona o lekárskej a sociálnej posudkovej službe a tým vytvoriť jednotné právne prostredie pre adresnejšie výstupy posudzovania a lepšie prepojenie zdravotných a sociálnych služieb. Zjednotenie lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti by malo výhody:
- pre občana – ušetrilo by mu čas i financie, potrebné na vybavovanie posudkov,
- pre verejnú správu, pretože na vypracovanie posudkov bude stačiť menej kapacít (personálne a materiálne zabezpečenie posudkových komisií)
Riešiť problémy pri poskytovaní opatrovateľskej služby osobám odkázaným na pomoc druhej osoby podľa potreby v domácom prostredí, resp. v ústavnom zariadení, verejnom, alebo neverejnom, na základe slobodného výberu. Pretrváva nedostatok zaškolených opatrovateľov/opatrovateliek, odmena za prácu je neprimerane nízka. Vzhľadom na vysokú mieru nezamestnanosti, bolo by riešením zaradiť kurzy opatrovania do rekvalifikačných programov Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny.
Dôsledne riešiť bezbariérovosť životného prostredia a tým zabrániť nepriamej diskriminácii osôb, ktoré majú zdravotné problémy v mobilite (zariadenia zdravotnej starostlivosti, školy a školské zariadenia, administratívne budovy, prostriedky hromadnej dopravy a bytové domy).
Je až nepochopiteľné, že v našej, „sociálnej“ legislatíve, napriek opakovaným upozorneniam, ešte od r. 1998 pretrvávajú diskriminujúce opatrenia a nie je zabezpečená nárokovateľnosť peňažných príspevkov na základe objektívneho komplexného medicínsko-sociálneho posúdenia. Preto je potrebné:
Upraviť v zákone 447/2008 Z.z o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, dikciu zákona tak, že príslušný peňažný príspevok sa pri splnení podmienok poskytuje a nie, že sa môže poskytnúť. Fakultatívnosť súčasného znenia umožňuje voluntarizmus a rozličné prístupy posudkových komisií v rôznych regiónoch. Je tu aj väčšie nebezpečenstvo klientelizmu a korupcie.
Odstrániť zo zákona 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, ustanovenia, ktoré priamo diskriminujú osoby na základe veku:
- §22, ods. 2 uvádza, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytnúť osobe so zdravotným postihnutím po dovŕšení veku 65 rokov iba vtedy, keď bol poskytovaný aj pred dovŕšením 65. roku. Pri poskytovaní akýchkoľvek benefitov by sa malo postupovať prísne individuálne a nie paušalizovaním s prihliadnutím len na vek.
§34, ods. 3 uvádza, že pri odkázanosti na individuálnu dopravu, peňažný príspevok na zakúpenie osobného motorového vozidla možno poskytnúť iba do veku 65 rokov. Alternatívne sa umožňuje poskytnutie peňažného príspevku na prepravu napr. taxi službou. Nie je asi nutné vysvetľovať že poskytnutie peňažného príspevku na prepravu iba taxi službou výrazne obmedzuje osobnú mobilitu. Ak telesne postihnutá osoba, odkázaná na individuálnu dopravu, vlastní motorové vozidlo, obzvlášť ak si ho dokáže sama riadiť, má možnosť toto vozidlo použiť na svoju prepravu kedykoľvek, kamkoľvek a tak často, ako je to potrebné. Riešenie každodenných potrieb formou príspevku na prepravu, nie je primerané a dokonca nie je ani ekonomicky výhodné. Pasívne poberanie dávky na prepravu napr. taxíkom, znamená veľké časové obmedzenia, je to výrazne drahšie a takéto výdavky z verejných prostriedkov, sú prakticky neefektívne.
Vyššie uvedené ustanovenia sú v hlbokom rozpore so zásadami podporovania aktivít aj vo vyššom veku. Ak ide o osobu, ktorá je aj zdravotne ťažko postihnutá, je potrebné prihliadať na výsledky komplexného medicínsko-sociálneho posúdenia individuálnych schopností každej konkrétne posudzovanej osoby v každom veku !!!
Riešiť dostupnosť technických pomôcok a asistenčných služieb podľa zákona č. 447/2008 Z.z. aj v prípade, že posudzovaná osoba nie je schopná spoluúčasti na financovaní potrebnej pomôcky. Podľa prílohy č. 10 zákona č. 447/2008 Z.z. výška príspevku na zakúpenie pomôcky, resp. na bezbariérovú úpravu bytu, či domu alebo garáže je maximálne 95%. Spoluúčasť osoby, odkázanej na pomôcku, je nevyhnutná vo výške minimálne 5% z ceny kompenzačnej pomôcky, resp. úpravy bytu, či domu. U osôb v hmotnej núdzi (napr. jeden rodič dieťaťa so zdravotným postihnutím sa stane nezamestnaným, druhý žije len z príspevku pri opatrovaní dieťaťa a pod.) dochádza k nemožnosti úhrady doplatku (môže predstavovať aj stovky Eur) a tým sa im pomôcka, alebo úprava domácnosti stáva nedostupnou.
Riešiť poskytovanie opakovaných príspevkov na zvýšené náklady podľa zákona č. 447/2008 Z.z. až do výšky príjmu na úrovni minimálne 4-násobku životného minima (nie 3-násobku, ako je to v súčasnom znení zákona, čo je hlboko pod priemerným príjmom zdravého zamestnaného občana !!!). Poskytovanie peňažných príspevkov na prekonávanie znevýhodnení, ktoré má občan s ŤZP v jednotlivých oblastiach života v porovnaní s občanom bez ZP, je viazané na jeho príjem a príjem jeho rodiny. Najciteľnejšie je to v oblasti opakovaných dávok na zvýšené výdavky (na diétne stravovanie, na benzín, na prepravu, na obnovu zvýšeného opotrebovania ošatenia a bytového zariadenia, na starostlivosť o psa so špeciálnym výcvikom a i.). Finančnú kompenzáciu je podľa platnej legislatívy možné poskytnúť len v prípade, ak príjem občana s ťažkým zdravotným postihnutím nepresiahne výšku 3-násobku sumy životného minima. Motivácia pracovať sa preto často stráca, nakoľko už minimálny príjem zo zárobkovej činnosti, spolu s invalidným dôchodkom môžu sumárne vytvárať príjem nad hranicu 3-násobku sumy životného minima a občan stráca možnosť získať príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov a to aj napriek tomu, že ich naďalej reálne má. Možnosť posunúť sa vlastnou prácou, vlastným snažením do strednej spoločenskej vrstvy je preto prakticky pre väčšinu osôb so zdravotným postihnutím nedostupná.
Ponúkané sú tu konkrétne návrhy, o ktorých si myslím, že ich prijatie je nutné, pričom nemusia a zväčša ani nebudú mať výrazný ekonomický dopad na štátny rozpočet. Naopak, vďaka kompenzáciám sa môže zdravotne postihnutý občan primerane pracovne zaradiť (dokonca aj vo veku 65 rokov), dosiahnuť vyšší príjem a stať sa konzumentom, platiteľom odvodov, priamych aj nepriamych daní. Zvyčajne sa aj jeho zdravotný a psychický stav stabilizuje a nevyžaduje navýšené zdravotné náklady.
