reklama

Krása tvorivosti...

Viem si predstaviť ako by sa asi cítil Boh, keby oplýval ľudskými- hriešnymi pocitmi! Ten pocit vytvoriť z ničoho niečo, z prázdnoty fungujúci vesmír; z čistej lásky ľudskú bytosť: to musí byť nádherné! Už len ta predstava, že NIČ sa môže pokladať za počiatok NIEČOHO je pre mňa rozumovo nepostihnuteľná. Niekedy tomu starému pánovi tam hore proste závidím.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Už ako dieťa ma fascinoval proces tvorby: to ako sa z odlomenej halúzky pomocou „rybičky" dal vystrúhať had, ktorý ju celú svojim telom obmotával; to, ako sa pomocou lana dali vytvoriť tie najdivokejšie uzly, ktoré by zahanbili aj ten gordický.

S postupom času a s nástupom puberty sa môj záujem obracal skorej na „klasické" formy umenia. Však také maliarstvo, či sochárstvo sú alfou a omegou ľudskej tvorivosti. Ten pocit, že v krehkých ľudských rukách sa pomalými ťahmi štetca vynára na plátne nový svet, je úplne elektrizujúci. Čo asi cítil Van Gogh keď maľoval svoje slnečnice? Vedel, ba či cítil, že to bude niečo veľkolepé? Toto sú tie otázky, čo mi nedávali pokoja... Skúste sa na chvíľu vcítiť do osobnosti umelca, ktorý sa momentálne nachádza v svojom tvorivom tranze! Ten pokoj, čo je ne pokraji zúfalstva. Ten pocit božstva, čo sa premiešava s uvedomením si vlastnej malichernosti...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

S odstupom času môžem ďakovať svojmu apovi, že ma priviedol do sveta neobmedzených možností, kde som bol jeden deň rytierom v Sienkiewiczových románoch, druhý zas Synom Veľkej Medvedice, či na deň tretí bratom, čo stál na pokraji žitného poľa.

Literatúra je náš vlastný babylon, ktorý nás za snahou dosiahnuť na božstvo núti hovoriť rôznymi jazykmi. Je tu s nami od nepamäti. Nechcem tu písať o potrebe ľudského písania, ani o tom, že písanie je zhmotňovanie našich myšlienok, že je to potreba, ktorá sa derie na povrch. Chcem sa podeliť s vami o mojich pocitoch pri procese tvorby.

V živote mám svoje obdobia keď cítim silnú potrebu písať. Prvé príznaky sú také, že sa zamýšľam na samotným procesom písania, špekulujem ako ten či onen dokázal niečo také napísať; uvažujem, že či som schopný aj ja niečoho takého. A na tomto bode sa zaseknem, moja melancholická osobnosť sa plne podriaďuje mojim predstavám, a pri nich to aj ostane. Nikdy nejdem do toho. Nemôžem. Cítim, že by to bolo smiešne. Písanie mi najviac odhaľuje moju slabosť- neschopnosť. Tak to opäť odkladám na inokedy. A tak sa sám seba pýtam: je aj toto súčasťou tvorivého procesu? Koľko spisovateľov na tomto bode stroskotá? A vtedy sa najviac rozvíja moja posadnutosť tvorivým pocitom, lebo len vtedy niekde z hĺbky duše cítim: aký to musí byť opojný pocit byť tvorivý, ale tak skutočne tvorivý; aké to musí byť omamujúce keď sa slová spájajú do viet, vety do odstavcov a tie zas do príbehu!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dúfam, že raz prekročím ten pomyselný berlínsky múr a vtedy si naplno vychutnám ten omamný pocit. Zastavím sa a možno pochopím Remarqua, Marquéza, či Hesseho. Možno. Možno prekuknem aj tú tvorivosť, ... možno. Ale jedno viem iste, nikdy ju neprestanem hľadať.

Peter Orincak

Peter Orincak

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

vyštudovaný učiteľ, nevyštudovaný realista a nenapraviteľný slovný provokatér Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu