... alebo ako sa trestá mať názor.
Pamäť je skvelá vec. Umožňuje nám uchovávať naše spomienky tak dlho ako chceme. Ale má ešte jednu lepšiu funkciu: umožňuje nám zabúdať. Áno, čo by sme bez tejto funkcie robili?! Neviem si predstaviť, ako by som si mal pamätať všetok ten odpad, čo mi kedy prebehol mysľou. Nechcem, aby môj mozog slúžil ako smetisko mojich sklamaní v láske, trapasov počas prvej pusy, trápno-sladkobôľnych pocitov počas dospievania... A áno, je toho ešte oveľa viacej.
Nechcem byť malicherný a nazvať to iba slovenským stigma tom. Je to skorej veľmi silne vyvinutá ľudská vlastnosť, mám na mysli to zabúdanie. Často sa za tú našu pamäť schovávame. Budem konkrétny. V poslednej dobe som pri rôznych diskusiách s priateľmi narazil na odpoveď, či pripomienku: „nechajme minulosť minulosťou a žime v prítomnosti!“
No a nezaujatý človek si povie: prečo nie?!
A ja Vám poviem prečo nie! Lebo za tým, nechajme minulosť minulosťou a žime v súčasnosti iba zatvárame oči nad tým, čo sme urobili; je to iba iný spôsob ako sa vyhnúť zodpovednosti.
Prečo by som nemohol nad minulosťou dumať a vyvodiť z nej aj zodpovednosť? Ja nechcem zabudnúť. Chcem si pamätať a chcem, aby sme sa poučili. Načo potom tú pamäť mám, keď mám zabudnúť, čo sa stalo?!
Aby som nebol abstraktný, tak uvediem konkrétny príklad: predmetom mnohých našich diskusií bol komunizmus, ŠTB . Ja osobne zastávam názor, že tí, čo sa aktívne podieľali na „agentských“ činnostiach, alebo inak zastávali vysoké posty v Komunistickej Strane, a tým sa aktívne viac-menej podieľali na utláčaní základných ľudských práv a slobôd, by nemali v tejto dobe prehovárať do verejného života spoločnosti (samozrejme, ak by nenasledovala hlboká osobná reflexia... ale tá je taká zriedkavá ako v súčasnosti voľné pracovné miesto). A tuná prichádza na radu argument ako: kto je bez viny, nech prví hodí kameňom, alebo ako chceš niekoho súdiť?, však tak konal každý, keď bol prinútení.
A ja ti na to poviem: Všetci sme hriešni, a preto, či práve kvôli tomu, mám mlčať?! Pche, to by potom nikto nemohol povedať svoj názor, bo všetci sme hriešny. A človek bez názoru je ako telo bez duše
Áno, ľudia boli možno nútení. Ale skoro vždy bola možnosť voľby. Samozrejme, že bolo jednoduchšie povedať áno, ako si zvoliť tú tŕnistú cestu odporu. A takto alibisticky povedať, že tak konal skoro každý môže povedať len niekto, ktorého rodina netrpela strachom, že čo bude nasledovať zajtra; niekto, kto nedostal zlý kádrový posudok len kvôli tomu, že jeho starý otec bol kostolník.
Nehrám sa na moralistu, ... ale je to môj názor; netvrdím, že ja by som konal inak- lepšie, ... ale je to môj názor; netvrdím, že všetci komunisti boli zločinci, ... ale je to môj názor.
A aj keby sa to týkalo našej najbližšej rodiny, tak sa nebojme povedať, že to bolo a je zlé. Tým toho, človeka neľúbime menej. A keby bol môj otec ten najpresvedčenejší komunista, aký kedy chodil po Slovensku, tak ho nebudem menej ľúbiť, ako ho ľúbim teraz. Ale dištancujme sa od hriechov našich rodičov a poučme sa konečne z našej minulosti, aby sme mohli plnohodnotne prežívať súčasnosť a nestrachovať sa o budúcnosť.
... nechcem a nezabudnem.
... a budem zastávať svoj názor.
