Slovensko dnes predbieha takmer každá krajina v našom okolí. A nie preto, že by sme nemali šikovných ľudí, zdroje alebo potenciál.
Predbiehajú nás preto, lebo sme myslením inde.
Časť spoločnosti sa mentálne vracia ku komunizmu či socializmu, iná časť verí v ideologické skratky a jednoduché riešenia. Krajinu brzdí politika postavená na konflikte, frustrácii a večnom hľadaní vinníkov. Chýba funkčná infraštruktúra, dlhodobá vízia a ochota riešiť nepríjemné, ale podstatné veci.
Kým iní plánujú dopredu, Slovensko rieši minulosť. A potom sa čuduje, že stojí na mieste.
Krajina, ktorá sa brzdí sama.
Ľudia sú nespokojní, lebo robia a nevidia výsledok. Mzdy sú nízke, ceny vysoké a bežný život sa mení na prežívanie. Nie preto, že by Slováci pracovali málo, ale preto, že systém je dlhodobo nastavený tak, aby udržiaval lacnú prácu a slabú vyjednávaciu pozíciu zamestnanca.
Nízke mzdy nie sú nehoda. Sú dôsledkom politických rozhodnutí. Roky sme lákali investorov tým, že „u nás sa dá robiť lacno“. Montovne nahradili víziu, subdodávky nahradili vlastnú ekonomiku. Krajina, ktorá vyrába málo pridanej hodnoty, nemôže platiť dobre. To nie je ideológia, to je realita.
Štát zároveň trestá prácu a šetrí kapitál. Zamestnávateľ platí veľa, zamestnanec dostane málo a rozdiel sa stratí v systéme, ktorý ľuďom nič nevracia. To nie je zlyhanie trhu, ale vedomé nastavenie.
Do tohto prostredia vstupuje opozícia, ktorá však často namiesto riešení ponúka ideológiu alebo konflikt.
Hnutie Slovensko si systematicky hľadá nepriateľov. Raz je problémom matka Michal Šimečka, inokedy Richard Sulík, Branislav Gröhling alebo ktokoľvek ďalší. Keď boli nedávno v Michalovciach, reálne riešenia neponúkli. Zaznelo len, že „ľudí presvedčia“. Presviedčanie bez obsahu však nie je politika. Je to len kampaň.
Sloboda a Solidarita ponúka liberálne riešenia, no v slovenskej realite naráža na vlastné limity. Jej dôraz na slabý štát a voľný trh nevedomky posilňuje takzvaných feudálnych podnikateľov. Tých, ktorí v regiónoch fungujú ako jediní veľkí zamestnávatelia, držia mzdy nízko a profitujú zo slabých pravidiel. Slabý štát v krajine so slabými inštitúciami neznamená slobodu pre všetkých. Znamená výhodu pre silnejších.
Progresívne Slovensko ide opačným smerom. Ponúka moderné, uhladené a hodnotovo správne riešenia, ktoré však počítajú so štátom, aký na Slovensku zatiaľ nemáme. Ich návrhy predpokladajú rýchlu justíciu, silné samosprávy a vysokú dôveru v inštitúcie. Bez toho zostávajú skôr víziou než realizovateľným plánom. PS často preskakuje fázu „ako to urobiť v slovenskej realite“ a ide rovno k výsledku.
V tomto porovnaní pôsobia riešenia Demokrati paradoxne najrealistickejšie. Nie sú vizionárske ani ideologicky čisté, ale počítajú s tým, aký štát Slovensko reálne je. Namiesto viery v samoregulácii trh alebo ideálny štát hovoria o potrebe najprv opraviť základné fungovanie inštitúcií, posilniť právny štát a obnoviť dôveru.
Nie je to politika, ktorá nadchne. Je to politika, ktorá aspoň stojí nohami na zemi.
Prečo nás predbiehajú?
Slovensko nestagnuje preto, že by nemalo potenciál. Stagnuje preto, že si dlhodobo volí chaos, ideologické skratky a politiku bez kontaktu s realitou.
Jedni hľadajú nepriateľov, druhí veria v trh bez pravidiel, tretí v ideálny štát bez základov. Vízia chýba, riešenia sú buď konfliktné, alebo nerealistické.
Ľudia preto strácajú kontrolu nad vlastným životom. Zákony sa menia chaoticky, ceny rastú, verejné služby fungujú náhodne. Človek robí všetko „správne“ a aj tak má pocit, že prehráva.
A kým sa nezačne hovoriť pravda bez ideologických okuliarov, budú nás iní predbiehať ďalej. Ticho. Systematicky. A bez potreby nás o čomkoľvek presviedčať.
