Vidíme plné sály, karafiáty, potlesk a okamžite sa spustí vlna komentárov o marketingu, populizme a starých politických praktikách.
Lenže problém Slovenska nie sú karafiáty.
Skutočný problém je oveľa nepríjemnejší: opozícia často nevie osloviť ani vlastných voličov, nieto ešte voličov svojich politických súperov.
Politika sa nerobí len na sociálnych sieťach alebo v televíznych diskusiách. Robí sa medzi ľuďmi. A ak niekto dokáže naplniť sálu ľudí, ktorí chcú prísť, porozprávať sa a cítiť sa vypočutí, nie je to len marketing. Je to kontakt s realitou.
Časť opozície namiesto toho reaguje posmechom. A tým si neuvedomuje jednu vec – neuráža tým politikov, ale ľudí, ktorí v tej sále sedia.
Dôchodcovia nie sú nepriatelia demokracie. Sú to ľudia, ktorí tu prežili celý život, pracovali, vychovali deti a dnes chcú len pocit, že ich niekto počúva. Ak politika začne túto skupinu vnímať ako problém, uráža jednu z najslabších častí spoločnosti.
To neznamená, že Slovensko nemá podporovať mladých. Práve naopak. Bez podpory mladých rodín a budúcich generácií krajina nemá šancu prežiť.
Lenže robiť z toho generačnú vojnu je politická hlúposť.
Štát nemôže fungovať ako konflikt medzi mladými a starými. Mladí, rodiny, dôchodcovia aj invalidní dôchodcovia žijú v jednej ekonomike a v jednej krajine. Ak sa bude spoločnosť deliť na tábory, nikto z toho nakoniec nebude víťaz.
Slovenská politika dnes príliš často rozdeľuje ľudí namiesto toho, aby riešila to podstatné – ekonomiku, životnú úroveň a budúcnosť krajiny.
Možno je čas prestať sa vysmievať z karafiátov a začať sa pýtať oveľa nepríjemnejšiu otázku:
Prečo časť politickej scény dokáže naplniť sálu ľudí a iná nedokáže presvedčiť ani tých, ktorí by jej mali byť prirodzene blízki?
Slovensko nepotrebuje ďalšie politické predstavenia.
Potrebuje politiku, ktorá prestane deliť ľudí a začne riešiť, ako má táto krajina fungovať pre všetkých.
