Prečo mám rád Jardu Žídeka?

Povšimnutiahodný je tiež trend, v ktorom sa najsledovanejšie televízie hrajú na publicistických gigantov aj keď na to asi vôbec nemajú. Začínalo to postupne, napríklad érou živých vstupov, ktoré mali pravdepodobne zvyšovať investigatívnu hodnotu, ale po sérii úplne nezmyselných vstupov (napríklad z delaboračného skladu v Novákoch dva roky po výbuchu, a pod.) začala produkcia opäť myslieť. Skončilo to však ešte horšou alternatívou. Denne sa totiž v programe ocitne 8-10 relácií s prívlastkom noviny a namiesto jedných hodnotných novín tak môžete celý deň počúvať o hodovej zábave v Demandiciach alebo o vylúpenej trafike vo Vyšnej Olšave. Televízie síce pribudli, ale z obrazoviek sa vytratili tiež zábavné či dokumentárne relácie, atď. Takže nám zostali už len kriminálky (prečo nie aj jedenásť denne), telenovely (prečo nie aj v primetime) a lacný krčmový humor (body a doyle po slovensky, či grandfather z Dunajskej Stredy).
Možno to bol dlhý úvod, ale dostal som sa tam, kam som chcel.
Existuje jedna relácia, ktorá ma baví. Nesie názov "Áno, šéfe!" a kto nepozná slovenskú alternatívu s Jaroslavom Žídekom, zaregistroval možno českú verziu so Zdeňkom Pohlreichom. Som skutočne rád, že sa na obrazovke objavilo niečo hodnotné, keďže okolitá programová štruktúra je mierne povedané hanebná.
Jaroslav Žídek je kuchár a manažér a dovolím si tvrdiť, že aj vynikajúci zabávač. Slušným, trefným a pohotovým vtipom dokáže reagovať na každú situáciu, a to mám na ňom najradšej. Možno to je naivné, ale ja mu verím každé slovo. Verím, že všetko čo má, dokázal vybudovať vlastným umom a aj to, že tým chudákom, ktorí sa rozhodli podnikať v nesprávnom odvetví chce úprimne pomôcť.
V každej časti Áno, šéfe! bolo možné vidieť nie najlepšie prosperujúce reštaurácie a tiež ich majiteľov, resp. prevádzkarov. Stačil iba letmý pohľad a bolo jasné, že týmto ľuďom gastronómia nič nehovorí. Remeslo ako také už pomaly, ale iste zaniká. Peniaze sú všemohúce a dovoľujú ľuďom púšťať sa do vecí, o ktorých často nevedia vôbec nič, a to myslím platí v slovenskom podnikaní všeobecne. Či už: “Reštauráciu sme kúpili synovi, aby sa mohol realizovať”, alebo “Pracoval som v Anglicku, v reštaurácii, tak som si povedal, že si nejakú otvorím na Slovensku”. “Já mám pocit, že si restaurace otevírají lidi, kteří nevědí do čeho jdou, “ skonštatoval v jednej z posledných častí Jarda, a to je práve to. Nemožno sa potom čudovať, že sa nedarí. Ale oni sa aj tak čudujú a sťažujú, vyhovárajú a ľutujú.
Jeden z argumentov by možno znel tak, že majiteľ dobrej reštaurácie predsa nemusí byť dobrý kuchár, rovnako ako napríklad taxikár nemusí byť automechanik. To síce pravda je, ale majiteľ dobrej reštaurácie by mal byť prinajmenšom dobrý manažér s marketingovým vzdelaním a vzťahom ku gastronómii, a to sa vidí len veľmi výnimočne. Jaroslav Žídek toto všetko rozhodne spĺňa, a to, že je vynikajúci kuchár je len ďalším významným plusom. Chcem tým povedať, že je to človek na správnom mieste a ak mu to dobre vynáša, tak je jeden z mála, ktorí si to naozaj zaslúžia.
Najčastejšie Žídekove výčitky sa týkali zbytočne naskladnených potravín, polotovarov, nekvalitných ingrediencií, nedostatku personálu v kuchyni, nekvalitného resp. nedostatočne vzdelaného personálu na prevádzke, komplikovaných jedálnych lístkov, nedostatočnej propagácie, atď. Zodpovední na všetky rady poctivo prikyvovali, ale zásadným zmenám sa jednoducho vyhli. Je to síce pochopiteľné, pretože každá zmena stojí nesmierne veľa peňazí, ale, na druhej strane otázka, prečo vôbec robiť niečo, ak to nemožno robiť poriadne? Neznamená to samozrejme, že by mali existovať len luxusné podniky. Aj v bežnej reštaurácii má totiž zákazník právo na kvalitnú obsluhu a jedlo. Koniec koncov, Žídek mnohokrát poukazoval práve na fakt, že chutné a originálne jedlo možno vyrobiť za rovnakú cenu a čas ako to “nechutné”. Všetky peniaze investované s rozumom sa bohato vrátia späť. Ľudia na Slovensku nie sú príliš zvyknutí na reštauračnú stravovaciu kultúru, ale asi práve preto ich dokáže prilákať iba originálna ponuka a precízna príprava. Jednoducho, ak už majú ísť na večeru niekam “von”, chcú dostať niečo, čo doma nemajú, a to sú opäť slová Jardu Žídeka. Napriek tomu sa všetci striktne držia najjednoduchšieho možného konceptu zloženého z rezňou a penne a všetci títo manažéri plačú nakoniec úplne rovnako. “Protože to lidi chtěj, proto sem nechoděj....” (J. Žídek).
Desať dielov sa minulo a Jaroslav Žídek sa na istý čas vracia späť do svojej kuchyne. Som rád, že jeho humor a pohľad na veci sa na Joj-ku vráti opäť na jeseň v druhej sérii Áno, šéfe!.