„Ako to môžu dovoliť, toľko odpadu, ja si radšej žiadny obed objednávať nebudem a aspoň tak trochu prispejem k tomu, aby táto Zem bola čistejšia.“
Ja ani kolega nie sme žiadni ekologickí burani, ale napriek tomu sme jej začali jednohlasne oponovať:
„Myslím, že takto svet nezachrániš.“
Všimol som si, že jej tvár je čoraz červenšia a adrenalín jej takmer vyteká z uší.
„Presne to je problém! Všetci rozmýšľajú tak ako vy! Keby sa ľudia začali správať normálne, tak to na svete vyzerá úplne inak!“
V tom mala tak trochu pravdu, ale ja vidím skutočný problém aj tak celkom inde.
„Chceš povedať, že svojmu dieťaťu budeš plienky prať?“
Narážal kolega na fakt, že jednorazové plienky výrazne zaťažujú životné prostredie (Na výrobu jednej sa minie toľko energie, koľko by stačilo na 200 praní plienky látkovej a ich recyklácia je nereálna).
„No to asi nie, ale aspoň triedim PET fľaše.“
Aj domáca recyklácia je samozrejme veľmi dôležitá, aj keď výsledok tejto činnosti je neistý. Neraz som počul o skládkach, na ktorých z kôp bežného odpadu vytŕčali žlté či modré vrecia, ktorých účel asi poznáte.
„Myslím, že aj keby všetci ľudia uvedomelo odhadzovali PET fľaše, papier a sklo do správnych kontajnerov, na svetovej ekológii sa nezmení takmer nič. Farbu tejto planéty majú totiž v rukách ľudia iní, ako bežní. Myslím tým majiteľov obrovských firiem a politikov, ktorý ale bohužiaľ vždy boli a budú ruka v ruke, keďže spoločným a prioritným záujmom oboch je zisk, ktorý sa s ekológiou na našu smolu takmer zásadne vylučuje.“
A prečo si to všetko vlastne myslím?
Problémom nie je recyklácia, ale produkcia. Nie je to pravek, ale len nedávna minulosť, keď ešte ľudia dokázali viesť rovnako kvalitný život aj bez existencie PET fliaš. Sklo neskôr začali nahrádzať vratné plastové fľaše a ľudia si na ne takisto bez problémov zvykli. Pohodlnosť ale zvíťazila a na trhu už okrem nevratných plastových fliaš nájdeme iné len zriedka. Naivne však možno povedať, že by stačil jeden zákon, jeden podpis a všetko by sa vrátilo do pôvodných koľají. Produkcia by sa znížila takmer na nulu, pretože by zákon takéto výrobky zakazoval. To, že by sme bez plastových fliaš dokázali existovať vieme úplne isto. To, že sa to už nikdy nestane vieme ešte istejšie. Tento začarovaný kruh totiž nie je len o kvantách odpadu. Obrovské koncerny a tisíce firiem žijú výhradne z produkcie PET fliaš. Státisíce ľudí po svete majú zamestnanie súvisiace s PET fľašami, či už ich produkciou alebo likvidáciou. Toto všetko je spoločným živiteľom svetovej ekonomiky, ale bohužiaľ umelým. Žiaden politik by si teda nemohol dovoliť učiniť tak odvážne ekologické rozhodnutie, ktoré by znamenalo okamžitý krach všetkých tých firiem a zánik pracovných miest. Lepšie povedané, žiadna z tých firiem by mu to nedovolila. Produkujeme odpad. Nie preto, že ho potrebujeme, ale aby ľudia mali čo robiť. Práve preto hovorím o začarovanom kruhu.
V podobnej oblasti existujú kopy ďalších príkladov. Napríklad obaly. Jeden z najprosperujúcejších obchodov v súčasnosti. 10-50% z cien potravín a nápojov sa minie na obaly. Skutočne ich potrebujeme toľko, koľko ich kupujeme? Skutočne potrebujeme kupovať štyri plátky šunky zabalené v hrubom plastovom obale a samostatne oddelené fóliou? Skutočne potrebujeme zahodiť 14g hliníka aby sme vypili 5dcl nápoja? Obal síce predáva, ale obal niečo stojí a obal je tiež odpad.
Ďalším nezanedbateľným príkladom je papier, ktorý tvorí až 20% zmiešaného odpadu, a to nie je málo. Iba táto časť by ročne ušetrila 2200ha slovenských lesov. Papier je veľmi dobre recyklovateľný, ale napriek tomu sa tak spracuje len malá časť. Zásadou však aj v tomto prípade zostáva, že najlepším odpadom je ten, ktorý nikdy nevznikne. Opäť si teda môžeme položiť otázku, či skutočne všetok ten papierový odpad potrebujeme a dokedy to svetové lesy budú tolerovať. Aj v tejto oblasti by sa dala vykonať zásadná zmena, a to rovnako iba jednorazovým rozhodnutím politikov na najvyššej úrovni. Ako? Príklad: Denne sa na svete vyprodukujú státisíce nových televízorov. Jediné rozhodnutie by mohlo hovoriť o tom, že manuály k týmto zariadeniam sú dostačujúce len v elektronickej podobe, každému by totiž boli prístupné priamo na obrazovke svojho nového televízora alebo monitora. Namiesto toho ale naďalej vládne zákon prikazujúci papierový manuál ku každému elektrickému zariadeniu. Takéto manuály sú určené pre menšie územné segmenty, ale napriek tomu majú často viac ako 10 jazykových mutácií a 500-700 stranové knihy sú tak bežným štandardom.
Výrobcovia by elektronické manuály istotne ocenili, určite by im ušetrili časť nákladov. Ľuďom je to podľa môjho názoru viac-menej jedno, priznajme si, manuál otvára i tak len málokto. No a čo je najdôležitejšie, ušetrili by sa tisíce a tisíce hektárov lesov, ktoré by nám mali byť omnoho vzácnejšie. Kde je teda problém? Prečo to ešte nikto nepodpísal a papierové manuály sa naďalej tlačia a tlačia a každou minútou sa takto vyhadzujú do smetí tony papiera? Nič nové. Odpoveď je opäť tá istá. Stačí sa zamyslieť nad tým, koľko firiem a ľudí žije práve z tohto zákona. Je to drevospracujúci priemysel, papierenský priemysel, polygrafický priemysel, mnoho ďalších subdodávateľských faktorov, a samozrejme tisíce ich zamestnancov. Kto by už len dovolil vziať týmto firmám zisk a ľudom prácu? O nezamestnanosti by sa hovorilo viac ako o ekológii. Produkujme teda veselo ďalej.
Keď si ľudia každé ráno kupujú v stánku noviny, ktorých strany sú často pokryté úplne nezmyselnými fotografiami a obrázkami, len aby sa obsah natiahol na predpísaný rozsah, určite si nedokážu ani len predstaviť 180 000 takýchto novín na jednej kope. Koľko je to papiera, koľko to BOLO dreva (tona papiera = 5 kubíkov dreva). A to je len jeden z denníkov a len na malom Slovensku.
Nezastaviteľný konzum už takmer úplne pohltil ľudstvo a takýchto príkladov by bolo možné menovať ešte mnoho, a to z oblasti akéhokoľvek priemyslu. Ľudia síce svojou uvedomelosťou môžu prispieť, ale možno by sa nemali uspokojiť len vhodením PET fľaše do žltého kontajnera, ale mali by sa tiež zamyslieť či naozaj potrebujú dvakrát do roka nový televízor alebo každé tri roky nové auto.
V závere by som len rád vyjadril ľútosť nad tým, že v takto dôležitej oblasti, ktorá sa bezprostredne týka každého z nás sú bežní ľudia takmer bezmocní a všetku moc má len niekoľko ignorantov s dolármi na očiach.
