Neviem sa stotožniť s tým, keď počujem šesťročného prcka, ako oznamuje svojmu o rok staršiemu parťákovi ako ho "sundal" a kde všade sa rozprskol. Starší už volia „chlapskejšie" výrazy a patrične to vedia okomentovať. Vždy sa zaujímam o to, kto to bol a čo im vlastne ten rozprsknutý spravil. Znalosťou zbraní a ich "správnym" využitím" patria naši borci k absolútnej špičke. Výrazy RPG, Kalašnikov, M-16 a iné síce poznám a vždy som ich bral ako veľmi nebezpečné veci. U detí mi tieto slová dnes pripadajú bežné ako slovo rožok, maslo alebo sladkosť. Stali sa pre nich bežnou vecou a súčasťou ich života. A mňa to desí. Sám som sa hrával na vojakov, ale vždy sa porazená strana oprášila, pohádala sa so mnou, či som ju vôbec trafil a išlo sa ďalej. Krv sa nepripúšťala a tobôž nie totálna anihilácia. Nebolo by sa s kým ďalej hrať.
Sociálne siete a naša nežnejšia časť osadenstva školy si tiež zaslúži pozornosť. Vďaka heslu „Treba ísť s dobou..." sme tento rok zavesili „náš" život na stránku facebooku. Neveril som, čo všetko sa dozviem o mojich „láskach". Ich „dakfejsy" a stále nové a nové profilové fotky ma utvrdili len o tom, že o nich neviem vlastne nič. Sú to deti dvoch tvárí. Facebook mi otvoril oči a teraz len viem čo, kde a ako trávia svoj čas a čo všetko o sebe vedia „pustiť" na sociálnych sieťach. A to sa ani nemusím moc snažiť. Kto hneď nereaguje, tak vlastne nie je, neexistuje. Pokiaľ chcem, aby na mňa reagovali, stačí mi zavesiť odkaz a reakcia je okamžitá. Nemusím ísť ani do triedy. Ak svieti zelená pri ich mene, tak viem, že sú tu. Výdobytok novej doby.
Prázdnota, odcudzenie, nedostatok komunikácie, nepotrebnosť empatie, minimálna kreativita a neuveriteľná strata času. To sú dnes tablety a mobily. A niekto na tom bohovsky dobre zarába. Stačí sa len obzrieť okolo seba. Vyzeráme ako otroci mobilov a tabletov. Niekedy sa tak aj správame. U detí mi to ale neskutočne vadí. Preto sme sa rozhodli, aj na základe rozhovorov s rodičmi, toto zatrhnúť a ísť smerom k tomu, čo deti robí deťmi. K fantázii a potrebe „vymýšlať" a tvoriť.
Nakúpili sme modely, vyhlásili akciu „Lietadlo do každej rodiny" a začali sme stavať. Rodičia za nami stáli ako jeden muž. Ich potomkovia síce frfľali, chvíľkami to tu vyzeralo ako na lodi Bounty, ale nepoľavili sme. Keď si niečo zoberiem do palice, tak sa snažím aby bolo po mojom.
Dnes sedia v „dielni", teda triede, ktorú sme si tak zatiaľ pripravili (do našej modelárskej dielne sa už nezmestíme) a nájdem ich tam cez prestávka, počas voľných hodín, ale aj počas hodín Svet práce a techniky. Zabúdajú, že im skončilo aj vyučovanie a lepia, brúsia, režú, kibicujú. Siedmaci, ôsmaci a deviataci. Som nesmierne rád tomu, ako im to ide. Zo začiatku som mal obavy, že si ublížia alebo ich prvý neúspech odradí, ale opak je pravdou. Začali používať hlavu. Nedostatky a chyby riešia okamžite, pokazené sa hneď napraví. Čuchli si k vôni balzy a lepidla. Obzvlášť som hrdý na baby. Tie ma neskutočne prekvapili. Sú dôsledné, rozvážne a dopúšťajú sa minima chýb. Testosteróni to búchajú od buka do buka, veď sú predsa páni tvorstva, ale výsledky báb im zoťali hrebienky. Ich tempo značne poľavilo a návod sa niekedy oplatí aj čítať.
Keď to tak zhrniem, tak sme dokázali jednu obrovskú vec. Začali pracovať vlastnou hlavou a používajú všetky prsty na rukách. Displejová motorika sa zmenila na motoriku pracovnú a farba ich tvárí má zasa pleťový odtieň. A naši malí modelárski špunti im výdatne sekundujú. Ak pôjde všetko ako má, tak v škole v prírode usporiadame I. majstrovstvá školy v lietaní klzákov a už sa na to teším. To ešte netušia, že dovtedy si budú musieť postaviť aj loď. Tam, kam ideme je nádherné jazero, no nevyužite to!
Tu je viac: https://www.facebook.com/media/set/?set=a.485272914928392.1073741847.386890561433295&type=3
