Ústava je základný dokument štátu. Sú v nej základné pravidlá, od ktorých sa všetko odvíja. Keďže sú to základné pravidlá, nemožno ich len tak jednoducho preskočiť. Väčšinou ich zvyknú preskakovať, či úplne ignorovať rôzni revolucionári a anarchisti alebo zlodeji a mafiáni.
Je v tom možno istý problém, ak ústava demokratického štátu nebola schválená referendom, pretože takto sa viac-menej prvý základný kameň štátu položí nie celkom demokraticky. Lenže ako mohlo prebehnúť referendum o novej Ústave SR podľa starej Ústavy ČSFR? Je to vlastne klasický problém, či bolo skôr vajce alebo sliepka.
Ani podľa súčasnej Ústavy SR nemôže prebehnúť referendum o novej ústave. V treťom odseku článku 93 Ústavy SR je ustanovené, že „predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet". Toto ustanovenie je podľa mňa v rozpore s prvým odsekom druhého článku Ústavy SR, podľa ktorého „štátna moc pochádza občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo". To „alebo priamo" znamená, že keď sa občan rozhodne vykonávať moc, má prednosť pred volenými zástupcami. Ak sa občan rozhodne, že nechce platiť vysoké dane, tak takéto rozhodnutie má reprezentovať moc úmernú počtu občanov, ktorí sa tak rozhodnú. Normálne také rozhodovanie prebieha v referendách (a nielen v celoštátnych, ale na rôznych úrovniach). To je plne v súlade aj s prvou vetou prvého odseku prvého článku Ústavy SR: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát." Pojem „demokratický" v podstate znamená to iste, čo je napísané v prvom odseku druhého článku, že štátna moc pochádza od občanov. Demokracia je v prvom rade vláda ľudí, nie vláda volených zástupcov.
Lenže Ústava SR neumožňuje referendum o daniach, čím zároveň popiera samu seba. Predpokladám, že Ústavný súd Slovenskej republiky ešte neriešil sťažnosť na rozpor v samotnej Ústave SR. Možno sa raz dočkáme, avšak nerobím si ilúzie - a hlavne sa mi nechce na to čakať. Okrem toho, málokto chápe, že čo je to rozpornosť sama v sebe. Ide pritom - podľa mňa - o úplne najčastejšiu a aj najnebezpečnejšiu formu rozporu. Rozporuplnosť paralyzuje nielen človeka, ale aj právny dokument ako Ústava SR.
Dostal som sa postupne k podstate veci:
Ústava SR ako taká nie je zlá, zlé sú len niektoré jej časti, najmä rozpory v nej priamo zakotvené. Tým najzásadnejším rozporom je tretí odsek článku 93, podľa ktorého nemožno vyhlásiť referendum o základných ľudských právach a slobodách (teda ani o žiadnej novelizácii ústavy), o daniach, odvodoch a štátnom rozpočte. Jednoducho, po lopate povedané, ľudia nemôžu priamo ovplyvňovať charakter štátu, nemôžu ovplyvniť, koľko chcú na spoločný štát (spoločenstvo) prispievať.
Ak občan nemôže priamo spolurozhodovať o tom, koľko chce prispieť na spoločný chod štátu, uvrháva ho to do ekonomického otroctva, pretože skutočné rozhodovanie o daniach je v rukách iných, hoci volených zástupcov, ktorí však v tejto veci nie sú občanom-voličom nijako viazaní. A práve toto je základný kameň úrazu. Základný problém základu nášho štátu.
Netreba teraz podľa mňa blúzniť nad akútnou potrebou zbrusu novej občianskej, či ľudovej ústavy. Jednak súčasne platné pravidlá neumožňujú referendum o novej ústave a taktiež si neviem predstaviť, kto by ustál ten chaos pri hľadaní „tej správnej" ústavy. Z takého chaosu by mohol vzísť ešte väčší chaos. A to by bolo ničím iným, než fatálnym zlyhaním občianskej spoločnosti.
Preto treba požiadavku na zmenu postaviť zdravo minimalisticky a o to údernejšie. Treba tlačiť na politikov, aby prijali novelu Ústavy SR, ktorou vypustia zo súčasnej ústavy článok 93 odsek 3. Tam by sa mal sústrediť tlak všetkých, ktorý chcú zmenu charakteru nášho štátu. Politici, ktorí sú pri moci, sa budú zubami-nechtami brániť takejto novele ústavy, pretože tým stratia kľúčový nástroj na kradnutie a korumpovanie. Pretože zo štátnej kasy, do ktorej nepritekajú peniaze podľa predstáv politikov, sa kradne omnoho ťažšie. Zároveň to oslabuje aj rôzne pijavice prisaté na štátnu kasu.
Ak budú môcť priamo občania stanoviť rámce daňového systému, tak takáto ich právomoc bude visieť nad každým aktívnym politikom ako veľký výkričník. Až potom bude moc naozaj pochádzať od občanov. Ak politik nebude môcť svojvoľne manipulovať s daňovým systémom, tak ho to donúti, aby urobil s obmedzeným balíkom peňazí, čo najlepšiu prácu - teda k omnoho zodpovednejšiemu správaniu voči štátu a jeho občanom.
Nemám obavu, že by si ľudia schválili nulové dane. Ak by som takúto obavu mal, tak by som nenavrhoval takéto riešenie. A ak by som žil v štáte, kde by viac ako polovica občanov chcela platiť nulové dane, tak by to znamenalo len toľko, že žijem v krajine, kde väčšina ľudí stratila súdnosť.
Myslím si, že väčšina občanov v našom štáte by uvítala diskusiu o tom, koľko treba platiť do spoločného mešca, no najmä ZA ČO platiť. Diskusia o tom, ZA ČO platiť dane, by prevetrala skorumpovaný systém čerstvým vzduchom.
Ak chceme mať ako občania Slovenskej republiky (res publica = vec verejná) naozaj moc v rukách, ak sme naozaj dozreli k tomu, aby sme ju mali plne v rukách, tak by sme sa nemali obávať rozhodovať o čomkoľvek v referendách, a to na všetkých úrovniach. Niekde by si možno schválili úplne nezmysly, avšak všimli ste si, koľkokrát a aké nezmysly schválili naši volení zástupcovia - poslanci? Možno by sme boli prekvapení zistením, že občania sú v mnohom rozumnejší ako ich volení zástupcovia.
Ak kvapká vodovodný kohútik stále viac a viac, nemusí byť hneď problém vo vodovodnej batérií - veď je takmer nová. To je často len povrchné videnie problému. Možno stačí vymeniť len tesnenie. Alebo podložiť haprujúci „centrální mozeg lidstva", ako to urobil Vlastimil Brodský v seriáli Návštevníci. A ak zateká do základov štátu, možno stačí zapchať len jednu dieru. Niekedy stačí tak málo na tak veľa.
Tak, ako bol kľúčom k moci komunistov článok 4 Ústavy ČSSR, tak je tretí odsek článku 93 Ústavy SR kľúčom k moci finančnej oligarchie.
