Práve 22. apríla roku 1970 americkí vedci-ekológovia vyzvali ľudstvo na to, aby si svoju Matku Zem viacej vážilo. K tomuto kroku ich priviedli najmä snímky našej planéty z Vesmíru. Tie ukázali, aká je naša planéta krehká a zraniteľná. Ukázali, ako človek nekompromisne mení jej tvár.
Svojím konaním si však ľudia často podpiľujú konár, na ktorom sedia. Tým, že meníme naše životné prostredia ovplyvňujeme rovnováhu v prírode. Príroda však má svoje páky na to, ako opätovne nastoliť rovnováhu, prirodzený poriadok. Sú chvíle, kedy človek môže len s nemým úžasom sledovať, čo všetko naša Matka Zem dokáže: pekelné výbuchy sopiek, dunivé zemetrasenia, ničivé vlny tsunami... Milóny ľudí umiera pri vyčíňaní prírodných živlov.
Naša Zem je síce ako naša mama, ale zároveň nedopustí, aby sme jej robili zle. Pretože, keď robíme zle jej, robíme zle aj sebe. A ona nechce, aby sme si navzájom ubližovali. Chce aby sme žili v rovnováhe a mieri tak dlho, ako to len bude možné.
Ľudia sú však zaslepení. Mnohí uviazli na plytčine konzumu a materializmu, uverili, že Zem je tu na to, aby sme ju žmýkali ako citrón. Čím hlbšie pátrame po koreňoch globálnej krízy, tým viac je zrejmé, že je to vonkajši prejav vnútornej krízy, ktorá je duchovná. Zem nám nastavuje zrkadlo. Zrkadlo, v ktorom nás oslepuje nepríjemný odlesk nášho bezbrehého egoizmu. Stav našej planéty je odrazom nášho vnútra, je odcudzením sa našej vlastnej prirodzenosti.
Každý môžeme prispieť svojím malým dielom k tomu, aby sme si my, naše deti a deti našich detí mohli užiť krásy, ktorá nás obklopuje. Napríklad môžeme očistiť okolie nášho domu, či školy od odpadkov. Avšak omnoho dôležitejšie je očistiť našu myseľ od skazonosných myšlienok. Od myšlienok, ktoré otravujú našu živiteľku, našu vzácnu a jedinečnú planétu, planétu Zem.
