Účasť v predchádzajúcich eurovoľbách bola u nás najnižšia v rámci EÚ a očakáva sa, že ani tento rok nespravíme dieru do sveta.
Hoci najvyšší ústavní činitelia si myslia, že ľudí nezaujímajú eurovoľby najmä kvôli tomu, že sme s EÚ ešte nemali žiadny problém alebo konflikt, ja s týmto názorom nesúhlasím a považujem ho len za názornú ukážku mentálneho nastavenia troch najvyšších ústavných činiteľov. Veď nakoniec, prieskumy verejnej mienky ukazujú, že europarlamentu dôveruje viac našich občanov ako nášmu vlastnému, domácemu parlamentu.
Posledne spomínaná skutočnosť zrejme pramení tiež z nedostatočnej informovanosti ľudí o tom, ako funguje europarlament. Ľudia nevidia také animozity, na aké sú zvyknutí zo slovenského parlamentu. O práci našich zástupcov v europarlamente nevedia takmer nič. Nakoniec (a s tým s pánom premiérom výnimočne súhlasím) môžu si za to aj sami, pretože práca europoslanca by nemala byť len o „sedení" v laviciach europarlamentu, ale najmä o prepájaní európskej politiky so slovenskou politikou, života „tam" so životom „tu".
Avšak aj keby o fungovaní EÚ, europarlamentu a princípe volieb do neho vedel slovenský volič viac, nemyslím si, že by to zaručene prinieslo vyššiu účasť v eurovoľbách. Dôvodom je najmä to, že v súvislosti s fungovaním inštitúcii EÚ, sú dostupné informácie často veľmi nezrozumiteľné aj pre nadpriemerne inteligentného voliča. Napr. také kritéria, podľa ktorých sú slovenskí poslanci zvolení do Európskeho parlamentu - posúďte sami:
Pri voľbách do EP sa uplatňuje totožný spôsob, aký poznáme z volieb do NR SR. V praxi to znamená, že voliči nevyberajú konkrétnych kandidátov (ich poradie môžu ovplyvniť zakrúžkovaním jedného kandidáta - ide o tzv. prednostný hlas), ale volia jednotlivé politické strany a koalície.
Základnou podmienkou prideľovania mandátov pre samotné kandidujúce strany a koalície je zisk aspoň 5 % z celkového počtu platných hlasov (na tie politické zoskupenia, ktoré získali menej ako 5 % sa už pri ďalšom zisťovaní volebných výsledkov a prideľovaní mandátov neprihliada). Jednotlivé mandáty, na ktoré má Slovensko nárok (13) sa medzi úspešné strany a koalície pridelia pomerným spôsobom podľa pomerne jednoduchého spôsobu:
a) Sčíta sa celkový počet platných hlasov pre politické strany a koalície, ktoré získali aspoň 5%,
b) Tento počet sa vydelí číslom 14 (počet mandátov zväčšený o číslo 1) - číslo, ktoré vyšlo delením zaokrúhlené na celé číslo, je republikové volebné číslo (RVČ),
c) Počet platných hlasov, ktorý dostala politická strana alebo koalícia sa delí RVČ a pridelí sa im toľko mandátov, koľkokrát je RVČ obsiahnuté v súčte platných hlasov, ktoré politická strana alebo koalícia získala,
d) Ak sa takýmto spôsobom pridelilo o jeden mandát viac, než sa malo prideliť, odpočíta sa prebytočný mandát tej strane alebo koalícii, ktorá vykázala najmenší zostatok delenia (pri rovnakom zostatku delenia sa mandát odpočíta tej strane alebo koalícii, ktorá získala menší počet hlasov,
e) Ak neboli spôsobom v bodoch a-c pridelené všetky mandáty, ÚVK pridelí tieto mandáty postupne tým politickým stranám alebo koalíciám, ktoré majú najväčší zostatok delenia (pri rovnosti zostatkov sa mandát pridelí strane alebo koalícii, ktorá získala väčší počet hlasov).
Tak po takomto podrobnom vysvetlení rozpočítavania hlasov medzi kandidátov politických strán začínam pochybovať o jeho pomernej jednoduchosti a v širšom kontexte sa nedivím tomu, prečo ľudia nerozumejú európskym inštitúciám. Myslím si, že keď už pravidlá demokratických volieb sú také ťažkopádne, „zdravý rozum" slovenského voliča úplne pochopiteľne vyhodnotí fungovanie EÚ ako nezmyselný byrokratický kolos na míle vzdialený životu bežného obyvateľa (zrejme) nielen Slovenskej republiky, ale aj ostaných krajín EÚ.
Koľko slovenských voličov vie, ako sa rozpočítavajú ich hlasy pre kandidátov do europarlamentu?
A koľko voličov takýmto pravidlám porozumie, ak si ich prečítajú?
Za neochotou štandardného slovenského voliča stať sa aj štandardným eurovoličom, treba hľadať najmä nedostatočnú informovanosť, presnejšie povedané nejasnú a nezrozumiteľnú informovanosť slovenského občana, a to nielen o eurovoľbách, europarlamente, ale aj o fungovaní EÚ ako celku.
Európska únia je ako starší brat, ktorý žije dlhodobo v zahraničí a občas svojmu mladšiemu súrodencovi, žijúcemu v sladkej nevedomosti, pošle nejaké peniaze na prilepšenie.
