Nutnosť sprístupňovania horských lesov sa väčšinou primárne odôvodňuje rizikom vzniku požiarov v týchto odľahlých končinách Slovenska. Je však veľkým paradoxom, že prvotný impulz pre sprístupňovanie horských oblasti pre ťažkú hasičskú techniku prichádza práve od lesníkov a nie od hasičov.
Lesníci sa oháňajú potrebou sprístupnenia horských oblastí pre ťažkú hasičskú techniku, avšak najväčším rizikom pre vznik a šírenie požiarov sú práve plochy po ťažbe dreva vykonanej ťažkou ťažobnou technikou v lesoch. Ako názorne ukázal posledný prípad zo Západných Tatier (ale aj prípady väčšiny požiarov po holorubne vyťažených lesných plochách), úplne najväčším nebezpečenstvom pre vznik a šírenie požiarov sú čerstvé rúbaniská.
Hasiči logicky vítajú ľahšiu dostupnosť pre ich techniku kdekoľvek na Slovensku, čo je niektorými predstaviteľmi najmä štátnych lesov zneužívané. Kompetentní predstavitelia Hasičského a záchranného zboru SR by nemali prehliadať skryté záujmy ľudí napojených na politické kruhy a s plnou vážnosťou by mali zhodnotiť všetky riziká, ktoré vyplývajú z ďalšieho sprístupňovania horských lesov.
K vzniku požiarov v odľahlých oblastiach výraznou mierou prispieva ľahšia prístupnosť pre ľudí (lesných robotníkov, poľovníkov, pytliakov, turistov...), ktorých nezodpovedné správanie je príčinou vzniku takmer všetkých požiarov. K vzniku požiarov a ich rýchlejšiemu šíreniu však jednoznačne (aj na základe dostupných štatistík) výrazne prevažujúcou mierou prispievajú práve rúbaniská, na ktorých vždy zostáva značný objem vysokohorľavých preschnutých zbytkov po ťažbe dreva. Otvorené plochy rúbanísk sú na rozdiel od zapojeného lesa alebo vývratísk a polomov omnoho veternejšími miestami, čo v prípade vzniku požiaru znamená jeho rýchlejšie šírenie a neporovnateľne ťažší postup pri hasení.
Budovanie tzv. protipožiarných pasov preto v konečnom dôsledku prispieva k vyššiemu riziku vzniku a šírenia požiarov. Tieto pásy by sa preto nemali nazývať protipožiarnými, ale skôr požiarnymi.
Za zámienkou pre výstavbu nových lesných ciest s ľúbivým pomenovaním „protipožiarne pásy" treba hľadať predovšetkým tieto dva ľudské pudy:
Túžbu vládnucej vrstvy po nesprístupnených zásobách dreva (určite väčšiu než po protipožiarnej prevencii). Drevo stromov rastúcich pod hornou hranicou lesa a v záveroch dolín slovenských hôr určite nedáva niektorým konkrétnym ľuďom spávať.
Túžbu vládnucej vrstvy po peniažkoch z fondov Európskej únie. Požiarne pásy sú totiž vynikajúcou možnosťou ako tunelovať eurofondy. Tvári sa to ako verejný záujem, avšak okrem prvotného benefitu z dohodenia kšeftu spriazneným stavbárskym firmám bude omnoho väčším benefitom sprístupnenie panenských zákutí slovenských hôr pre drancovanie - ťažbu dreva a lov divých zvierat.
Som proti budovaniu "protipožiarných pásov", ktorých skutočným cieľom nie je protipožiarná prevencia, ale iba ďalšie skryté tunelovanie verejných zdrojov.
