... presnejšie povedané, inšpiroval ma k tomu jeho dnešný prejav na oslavách 160. výročia založenia prvej Slovenskej národnej rady. Tu je prepis (časti, ktorú odvysielala televízia):
"Ten, kto pozná slovenské dejiny vie, že história slovenského politického zápasu za národné sebaurčenie je vlastne históriou slovenských národných rád. O to smutnejšie na mňa pôsobí skutočnosť, že slovenská verejnosť a najmä mnohí mladí ľudia dnes o histórii slovenských národných rád nevedia veľa. Mrzí ma, že namiesto spoznávania histórie vlastného štátu mnohí mladí inklinujú skôr k dejinným postavám iných národov. A najviac ma mrzí, priatelia, že z tohto odrodilectva sa pomaly stáva ako keby módny trend. Rozhodne by sme sa mali zamyslieť, všetci spoločne, pretože to nie je len úloha nás, v národnej rade alebo politikov, prečo mladí ľudia dnes na Slovensku sú schopní súkať z rukáva mená ako George Washington, Thomas Jefferson, či Abraham Lincoln, ale keď sa spýtate na Hurbana, Matúša Dullu, Hodžu, či Jozefa Lettricha, budú na vás pozerať v nemom úžase, kto to je. Je možné, aby naše deti, dámy a páni, poznali bez problémov mená amerických prezidentov a zároveň nepoznali dejiny slovenského parlamentarizmu? A čo je ešte horšie, keď sa dnes snažíme hovoriť o slovenských dejinách s úctou a rešpektom a šíriť medzi mladými národné povedomie, ešte stále sa nájdu takí, ktorí nás za to kritizujú a slovenskej histórii sa vysmievajú. Dámy a páni, keď čítam, čo dokáže o najvýznamnejších osobnostiach slovenských dejín popísať dnešný bulvár, je mi z toho naozaj smutno. (potlesk) Viete, zosmiešniť sa dá úplne všetko. Len hlupák - a ospravedlňujem sa za tento výraz - však programovo zosmiešňuje sám seba. A to sme naozaj takí nihilisti, aby sme sa vysmievali vlastnej histórii? Je smutné, že keď dnes obraciame zrak k našim národným hrdinom, odrazu je všetko problém. Odrazu je problém Svätopluk, odrazu je problém Dubček, odrazu je problém Štúr, Hodža, či Hurban. A nielen to. (potlesk) Predmetom osočovania častokrát je aj samotná národná rada. A dámy a páni, som presvedčený, že ak by dnes počul Jozef Miloslav Hurban, čo dokážu narozprávať o parlamente niektoré média na Slovensku, prepáčte, musel by sa v hrobe obracať. Najsmutnejšie na tom všetko je, že problém s postavami slovenských dejín nemajú naši európski priatelia, Maďari, Češi, Rakúšania, Nemci, ale my, samotní Slováci. Odpusťte mi výraz, ale niekedy mám pocit, akoby sa niektorí naši spoluobčania, niektorí funkcionári, či niektorí historici, využívali v akomsi historickom masochizme. Keď vás tu však vidím, drahí priatelia, je to pre mňa jasné znamenie, že na Slovensku sú títo ľudia v mizivej menšine. A väčšina Slovákov cíti a myslí tak, ako my všetci. Ako vlastenci. A to vám hovorím ako človek, ktorý sa cíti byť nielen Slovákom, ale aj Európanom, pretože Európa nie je a nikdy nebola o vysmievaní sa z vlastnej histórie. Každý vyspelý národ sa k svojej histórii stavia nielen analyticky a kriticky, ale aj emocionálne a symbolicky. Pretože život národa nie je písaním vedeckej práce, ale reálnym zápasom o národnú spolupatričnosť, o národné povedomie a o vlastnú identitu." (prejav Pavla Pašku, Myjava 19. septembra 2008)
Iba vďaka tomu, že som "neodvrátil zrak" a "v nemom úžase" som prejav dopočúval až do konca, dovolím si využiť prejav pána predsedu ako modelový príklad, aby som poukázal na niektoré náležitosti, ktoré musí prejav boľševika obsahovať.
Takže, čím je prejav boľševika typický (podobne ako je typický typický mandľovcový melafýr, pozn. autora):
Boľševik neuznáva menšinu.
Boľševik neuznáva kritiku a snaží sa ju všemožne umlčať.
Boľševik neustále hľadá triedneho nepriateľa (v priebehu jedného prejavu ich identifikuje hneď niekoľko, napr. od odrodilej mládeže, cez média až po historikov odtrhnutých od reálneho životného zápasu...)
Boľševik rád reční v mene všetkých, živých aj mŕtvych.
Boľševik zámerne a často používa silné až vulgárne slová, hoci sa za ne ešte skôr ospravedlní.
Boľševik nevie dobre po slovensky.
Boľševik stále s niečím zápasí, preto je preňho život večným zápasom...
Boľševik hrá predovšetkým na city poslucháčov (je smutný, stále ho niečo mrzí, a čo je ešte horšie, niekedy je dokonca až najsmutnejší...).
Boľševik kritizuje deti a mladež, obzvlášť pred staršími (to vždy účinne zahrá na city).
Boľševik používa výrazy ako „odrodilci", „nemý úžas", „obraciame zrak"...
Boľševik si kladie sugestívne otázky, na ktoré existuje len odpoveď dávajúca mu za pravdu.
Boľševik vystupuje ako vzor vlastenectva, vzor všetkého.
Boľševik nemôže mať rád Abrahama Lincolna.
Boľševik dokáže verejne povedať nezmysly ako „Európa nie je a nikdy nebola o vysmievaní sa z vlastnej histórie" a pod.
Nuž, krutá "reality show" naberá na obrátkach. Zdá sa, že si užijeme ešte kopec "srandy" - a nielen pri počúvaní plamenných boľševických prejavov.
Ale ja just nebudem myslieť a cítiť tak, ako si pán Paška myslí, že myslí a cíti väčšina Slovákov. Čo s tým urobíme, pán Paška? Takéto blogy píšem aj preto, aby zostávali stopy ...
