Citát z včerajšieho článku na blogu jedného českého "špecialistu" na jadrovú energetiku:
"Z čistě technického pohledu zvládají provozovatelé japonských jaderných elektráren apokalyptické zemětřesení poměrně dobře. Musíme říci doposud, protože ještě není všem možným technickým komplikacím konec - i když z pohledu fyziky čas jednoznačně hraje pro provozovatele."
Toto by mal pán "nenaivný" ísť povedať tisíckam záchranárom, ktorým sa v rádioaktivitou zamorenej oblasti každým dňom skracuje život o mesiace, či skôr roky. Mnohých čaká pomalá a krutá smrť z ožiarenia. Oni však - na rozdiel od vedcov - nemajú na výber.
Ľudia s takým cynickým prístupom k životu, aký páchne z názorov, aký som citoval vyššie, by nemali mať hlavné slovo pri rozhodovaní o smerovaní ľudskej spoločnosti. Cena ľudského života je pre nich štatistický ukazovateľ. Veda a hlavne pokrok sú dôležitejšie. Právo na pokrok je pre nich viac ako právo na život.
Okrem toho, že takáto ideológia ja priam fašistická, chcem poukázať na psychologický rozmer, ktorému čelí ľudstvo - najmä však jeho technicky rozvinutejšia časť:
Tak ako si alkoholik neprizná svoju závislosť na alkohole a svoju situáciu bude neustále zľahčovať a už vôbec nehrozí, aby si nebodaj priznal vinu, tak je aj naša hlboká kolektívna superzávislosť na zdrojoch dôvodom, prečo sa väčšina ľudí nedokáže ani len na sekundu pozrieť do zrkadla ukazujúceho žalostný obraz velebenej západnej civilizácie a vedecko-technického pokroku. Namiesto toho si radšej zapne TV a svoje svedomie utopí v mori bulváru.
Kto je dílerom tejto závislosti?
Desaťročia nás politici kŕmia rečami o tom, že máme právo na pokrok, právo na blahobyt, právo na luxus, právo na konzum. Desaťročia nám politici rozťahujú bachor a my si ho ako prihlúple ovečky necháme rozťahovať. Rozožrali sme sa tak, že nevieme prestať. A keď sa ozve kritický hlas, že treba minimálne spomaliť, je zmietnutý ako rúhanie sa proti najsvätejšiemu ľudskému právu - právu žrať stále viac a viac. Kritici sú pranierovaní, namiesto toho, aby boli vypočutí.
Rétorika tých, čo nás takto desaťročia pripravujú o zdravý rozum a ľudské srdce mi pripomína nielen rétoriku ničiteľov ľudskej dôstojnosti, ale i ničiteľov životného prostredia. V mnohom mi pripomína bushovskú rétoriku boja proti terorizmu. Pripomína mi rétoriku bojovníkov proti lykožrútovi, či tých, čo by prevenciu proti povodniam riešili vybetónovaním tretiny tejto krajiny. Všetci títo „svätí" bojovníci potrebujú na svoje bojové ťaženie jedno: Peniaze. Veľa peňazí. Neustály prísun peňazí. Stále viac a viac peňazí. Peňazí vytiahnutých z našich vreciek, a to aj tých, ktoré si takýto boj proti prírode a ľudskej prirodzenosti neželajú.
Nohsledmi politikov je väčšina vedcov, bez ktorých by politici nedokázali realizovať diabolské plány neustáleho prehlbovania závislosti ľudí na zdrojoch. Bez vedcov by politici nedokázali „prerozdeliť" naše peniaze na spútanie živlov, exploatáciu zdrojov a postupnú likvidáciu životného prostredia. Nemali by alibi.
Politici a vedci sa potrebujú navzájom, avšak politici majú moc aj nad vedcami - pretože od nich záleží, koľko dostanú peniažkov na svoje bádanie, na svoju sebarealizáciu. Sebarealizácia, ktorá je závislá na výdatných dotáciách od politikov je však chorá sebarealizácia - so slobodným bádaním to už podľa mňa nemá nič spoločné. Politici si takto kupujú vedcov, pretože túžia po neobmedzenej moci. A my sme im to dovolili - pretože sme uverili falošnej viere, že sme absolútnymi pánmi na tejto Zemi. A tiež sme uverili, že všetko sa dá kúpiť - a teda aj vyriešiť.
Teraz však nastáva čas, kedy by mal začať proces vytriezvievania. A to aj „vďaka" tomu, že na príklade nešťastných Japoncov je jasne vidieť, akými sme v skutočnosti pánmi. Sme malými deťmi zahrávajúcimi si s ohňom, ktorý nedokážeme uhasiť. A deti, akokoľvek sú milé, dobré a autentické, však dokážu byť aj zákerné a panovačné. No čo je však najpodstatnejšie - nenesú za svoje konanie zodpovednosť. Tú získavajú až keď k nej dospejú - stanú sa dospelými. Ľudstvo je - zdá sa - stále vo fáze nedospelej, bujarej mladosti. Možno je už v puberte - vo fáze bohorovnej nafúkanosti a rozpínavosti - a treba len veriť, že tá čoskoro ustúpi a pubertiak dostane rozum. To však záleží od každého z nás. Prehadzovať vinu na druhého, alebo nebodaj dúfať, že to vyriešia súčasní politici, je hlboký omyl. Každý musí začať od seba. Je to ťažké, ale má to aj svoju pozitívnu stránku - ide o proces oslobodzovania sa. Vedomie slobody napĺňa viac ako nevedomie závislosti.
Reči samoľúbych a nenažraných politikov nás škrabkajú za uchom, pretože sme takí istí. Oni sú našim obrazom. Nikto nás násilím nenútil, aby sme neustále zvyšovali svoju spotrebu, aby sme neustále míňali viac a viac energie tejto Zeme. Boli sme síce manipulovaní ľstivou propagandou, ale to, že sme sa dali takto zmanipulovať, že nám to takto vyhovovalo, nám na cti určite nepridáva. Otrokmi energetickej závislosti sme sa stali dobrovoľne. Teraz nastáva čas vytriezvenia ...
