Lesníkovi v najlepších rokoch, Jánovi Mičovskému, z odboru komunikácie štátnych lesov, „rupli nervy". Tento pán pozná slovenské lesníctvo dosť dobre - každý víkend ho zanietene propaguje na Slovenskom rozhlase. O tom, že mu na slovenskom lesníctve záleží nepochybujem.
A zrejme mu začalo záležať nielen na dobrom mene podniku, v ktorom pracuje, ale aj na vlastnej duši. Zrejme by ho dohrýzlo svedomie, keby sa neozval. Niekoľko mesiacov písal list svojmu nadriadenému, generálnemu riaditeľovi Jozefovi Minďášovi.
To, čo je mnohým lesníkom, ktorý priamo nepracujú v rezorte lesného hospodárstva, jasné už dlhšiu dobu, napísal pán Mičovský v otvorenom liste svojmu šéfovi. Síce až príliš pokorne a ustráchane, ale predsa. Ten, komu úprimné záleží na tom, aby boli slovenské lesy, nenahraditeľné národné bohatstvo, spravované zodpovedne, sa predsa nemusí báť. A nemalo by to byť podmienené ani postupnou stratou privilégií, ktoré si mnohí lesníci z prevádzky dlhé desaťročia užívali. Les je predsa dôležitejší ako to, či niekoho syn dostane alebo nedostane hájovňu.
Privilégia spomínam práve preto, lebo zamestnanci štátnych lesov sa zvyknú biť do pŕs, že väčšina lesníkov sú čestní a zodpovední ľudia. Je to už síce trochu obohraná pesnička, no dnes je majú právo „spievať" iba tí, ktorí sa podpísali pod verejný protest pána Mičovského. Je to dokonca ich povinnosť. Čestný človek si totiž považuje za povinnosť včas sa ozvať proti neprávosti a korupcii, ktorá sa bytostne dotýka každého z nás. Nemôže sa tváriť, že sa nič nedeje.
A to, čo sa rozmohlo vo „vysokých kruhoch" štátnych lesov sa nedá nazvať inak, než Veľká žranica. A tam, kde sa veľa žerie, zrazu nezostane pre ostatných. Začali na to doplácať už aj lesníci z „nižších kruhov". Hoci generálny riaditeľ nevyzerá, že by trpel nedostatkom, mnohí lesníci z prevádzky si musia výrazne uťahovať opasky. Niekoľko desiatok vyvolených vyjedá spoločný stôl veľkou naberačkou, pričom tí ďalej od koryta sa musia uspokojiť s omrvinkami.
Vážení lesníci! Ak si chcete zachovať tvár, mali by ste si vidieť aj trochu ďalej od nosa. Štátne lesy nepatria len vám, roduverným lesníkom a ich rodinným príslušníkom. Štátne lesy sú tu pre všetkých. Preto by vám nemalo vadiť len to, keď niekto ukracuje vás, ale aj keď niekto ukracuje právo ktoréhokoľvek občana užívať si krásy lesa. Inak vaša práca bude páchnuť elitárstvom, či niekedy až bohorovnosťou.
Držím Vám palce, pán Mičovský.
