V novembri 2004 pováľal a povyvracal vietor pod Tatrami okolo 12 tisíc hektárov lesa (prevažne rovnorodých smrečín). Nasledujúci rok sa vyvrátene a polámané stromy intenzívne ťažili. Vznikli tak rozsiahle plochy bez lesa, bez stromov a to aj bez stromov polámaných, či vyvrátených. Z postihnutých plôch sa odviezlo prakticky všetko drevo. Na mnohých miestach dochádzalo aj k ničeniu prirodzeného zmladenia - mladých stromov, ktoré rástli pod clonou materského porastu, ktorý vietor zrušil.
Vznikali tak obrovské holiny - rúbaniská, na ktorých často horelo. Rúbaniská totiž majú úplne iné klimatické pomery, než pôvodný materský porast, a iné než polomy a vývratiská. Je zarážajúce, že mnohí lesníci si tieto zásadne rozdiely neuvedomujú.
Na iných klimatických pomeroch sa podpisuje najmä slnečné žiarenie. Tomu sú rúbaniská vystavené neporovnateľne viac než zapojený les, ale výrazne viac aj v porovnaní s polomami a vývratiskami. Jednoduchým slovníkom povedané: rúbaniská sú oproti lesu, či kalamitisku doslova púšťou. V priebehu niekoľkých týždňov, či mesiacov po odlesnení sú slnkom a vetrom presušené tak, že sú pre vznik požiaru omnoho vhodnejším miestom. Sú teda omnoho rizikovejšie pre vznik požiaru než les, či kalamitisko. Na rúbaniskách zostáva po ťažbe značné množstvo jemnejšieho materiálu (konáre, ihličie...), ktorý tiež rýchlo presychá a pôsobí doslova ako rozbuška. Stačí jeden ohorok z cigarety alebo zlý postup pri pálení haluziny a požiar je rýchlo na svete. V zapojenom lese, ale aj v kalamitisku takéto riziko zďaleka nehrozí. V kalamitisku navyše aj preto, že je pre ľudí (okrem pár prírodných zanietencov) ťažko prístupné.
To, že v lese ťažšie vznikne požiar asi netreba zvlášť vysvetľovať. Avšak aj kalamitisko má omnoho priaznivejšie vlhkostné pomery než rúbanisko. Množstvo pováľaných stromov bráni slnečnému žiareniu presušiť povrch pôdy tak, ako je to na úplne odlesnených plochách. Vo vlhkejšej pôde sa rýchlejšie uchytia mnohé rastlinné druhy, ale predovšetkým dreviny, ktoré sú najlepšou (a aj najrýchlejšou) zárukou pre vznik nového lesa.
Rúbaniská sú rizikovejšie ja z hľadiska šírenia požiarov. Najväčším priateľom ohňa je totiž vietor. Keď fúka vietor oheň sa šíri neporovnateľne rýchlejšie než pri bezvetrí. To požiarnici veľmi dobre vedia. Vietor pri hasení požiarov určite nemajú radi, pretože im značne komplikuje ich situáciu pri zásahoch.
Odlesnené plochy sú omnoho viac vystavené prúdeniu vetra než les, či kalamitisko. Kým vonku fúka silný vietor, v lese ho väčšinou registrujeme iba ako knísanie stromov. Vo vnútri lesa ja väčšinou bezvetrie alebo len veľmi malé prúdenie vetra. Vo vnútri kalamitiska je tiež nižšie prúdenie vetra než na otvorenej ploche. Pováľané stromy bránia tomu, aby bol v priestore kalamitiska rovnaký vietor ako nad nimi.
V tejto súvislosti je neprípustné, aby sa ťažil les v ťažkodostupných lokalitách tak, aby po ťažbe vznikali otvorené plochy. Okrem toho, že sú takéto plochy výrazne viac vystavené činiteľom, ktoré sú určujúce pre vznik a šírenie požiarov, nachádza sa na týchto plochách aj nepomerne viac horľavejšieho materiálu ako v zapojených lesoch alebo v kalamitiskách.
Práve dnes prebehla médiami ďalšia správa o požiare v horskom prostredí. Hasiči celú noc bojovali s požiarom rúbaniska v Jamnickej doline v Západných Tatrách. Čo je na tejto veci najzarážajúcejšie je to, že požiar horí v teréne nedostupnom pre pozemnú techniku. Hasiči musia nosiť vodu vo vakoch, no pri nepriaznivých poveternostných podmienkach sú odkázaní na pomoc zhora.
Horí rúbanisko, ktoré bolo vyťažené technikou. Minimálne morovými pílami, avšak predpokladám, že bola použitá aj ťažšia technika (traktory, či lanovky...) na približovanie dreva k najbližšej lesnej ceste. Lesníci sa na túto lokalitu kvôli ťažbe stromov vytrepať technikou dokázali, požiarnici to nedokážu. Trochu divné, nie ?
Lesoinžinieri majú na tento problém jasnú odpoveď: Treba postaviť viac ciest! Ja však hovorím: Treba menej ťažiť drevo v nedostupných terénoch.
