Potom prišli protesty na Majdane. Nezdalo sa mi to rozumné, veď o rok tam mali byť voľby. Takéto otázky sa predsa majú v krajine, ktorá sa má niekedy stať členom EU riešiť v parlamente, vo voľbách a nie pouličnými nepokojmi. Čo sa mi hlavne nepáčilo, že sa tam ukazovali EU a USA politici. To sa naozaj malo nechať keď už tak na Ukrajincoch samotných.
Ale spozornel som vo chvíli, keď som si medzi „majdanistami“ všimol symboly, ktoré na mňa pôsobili ako symboly extrémistické. Potom som si niečo pozisťoval o Pravom sektore, Banderovi a banderovcoch. A nebolo to len o tom, že mne sa zdalo. Mať taký symbol na demonštrácii na Slovensku, dotyčný skončí v base a stane sa „celebritou“ pre x článkov v médiách, ktoré budú dotyčného pranierovať ako nácka a rasistu.
Potom som si pomyslel, tak ukrajinský demonštranti máte problém. Iste máte dosť svojej skorumpovanej vlády. Aj ja mám dosť tej svojej vlády, rovnako ako „mentality“ svojich susedov. V tom vám rozumiem. Ale s kým sa to spájate, no to teraz bude riadna kritika. Žiaden EU politik tam už ani nevkročí, kým si to tam nevyčistíte od náckov.
Predstavil som si tých ľudí, čo blokovali pochod za slušný život . Ako mali výhrady voči tomu, že takto upozorňujem na problém s neprispôsobivými obyvateľmi našej ulice. Niektorí sa zúčastnili blokády osobne, iní vyzývali cez blogy a médiá, aby som takéto veci nespoluorganizoval.
Spisovateľ Michal Hvorecký vtedy napísal:
„Pán Dobrovodský, bojujte za svoje práva, protestujte, dožadujte sa nápravy a spravodlivosti. V tomto svojom boji máte moju podporu. Ale ak v sobotu 13. októbra 2012 budú spolu s vami pochodovať od Hlavnej stanice neonacisti, ak budú chcieť ovládnuť aj moje mesto a moju krajinu, a zatiaľ tomu všeličo nasvedčuje, budem jedným z tých, ktorí sa postavia do živej ľudskej reťaze, do nenásilnej blokády, aby ste sa k Bratislavskému Hradu nedostali.“
Nakoniec som ho v reťazi blokátorov nevidel, možno svoj postoj v poslednej chvíli prehodnotil.
Teraz som čakal, že si dotyční „blokátori“ podajú majdanistov a hlavne politikov, čo ich tam šli osobne podporiť. Oveľa viac ako vtedy mňa. Pretože to, čo na pochode za slušný život bolo v pozícii „zatiaľ tomu všeličo nasvedčuje“, to bolo v radách protestujúcich na kyjevskom námestí až príliš zjavné.
A dotyční tentokrát nič, teda aspoň ja som si nič nevšimol. Ani v médiách, ani v blogoch, ani na svojich FB profiloch. Ani zlomok tej kritiky, ktorá sa vtedy valila na mňa zo všetkých strán. Ako keby radikálov tam nevideli, či nechceli vidieť. Alebo videli a merali dvoma metrami?
