II.
Modrý les, obkolesujúci lúku je plný cestičiek a chodníčkov, rád by som ich nazval silnejšími slovami, ale keby si ich videl na vlastné oči, možno by ti na um zišli ešte zdrobnenejšie výrazy. Obyvatelia lúky žijú pred lesom v silnom rešpekte, určite aspoň tí, ktorí vedia čo to slovo znamená. Zvyšné bytosti sa jednoducho boja, a uspokoja sa s životom prežitým v trávnatej časti. Je to existencia plná drobných radostí, výživného jedla a pokojnej smrti v kruhu najbližších.
Stále je tento opis trochu múčny. Možno by to šlo jazykom farieb - lúka je žltá, les je modrý. Čierno modrý. Týmto je povedané všetko, nepúšťaj to z hlavy, dobre?
Takto by už nemalo byť zvláštne aký rozruch to rozpútalo keď sa jedného dňa objavil ktosi nový. A neprišiel z lesa. Prišiel z oblohy, miesta, ktoré nepokladal nik za ten správny smer odkiaľ prichádzajú bytosti bez krídiel. Ba čo viac, nedlho po príchode sa cudzinec rozhodol, že to tu celé zmapuje, s každým sa zoznámi a k obrovskému šoku všetkého osadenstva pri tom nevynechá ani temný les.
***
Prvý deň na lúke bol veľmi náročný.
-Ahoj, volám (sa)... boli jediné slová, ktoré stihol Zomrík povedať prv, než každý oslovený tvor s výkrikom (zapišťaním, zajačaním, chrčaním alebo iným zvukom vyjadrujúcim zhrozenie) utiekol do najbližšieho úkrytu alebo proste len tak do šíreho priestoru. Chápal, že môže pôsobiť prinajmenšom excentricky ale rozhodol sa nedbať na tieto prehnané reakcie a ďalej pokračoval v oslovovaní príležitostných okoloidúcich.
Nikomu nebolo do reči. Zvesť o votrelcovi sa šírila ako pach cibule v miestnosti s pustenou klimatizáciou. Zanedlho o ňom vedeli všetci, a každý, koho ešte nestihol konfrontovať sa mu doslova natlačil do cesty. Samozrejme, výsledkom bol okamžitý šok ale táto hrôza rýchlo pominula a zvedavci sa zrazu pristihli pri tom ako premýšľajú kde by sa s neznámym prišelcom mohli stretnúť opäť.
Zomrík brázdil polosuchú trávu a blížil sa k záhadným temným útvarom, ktoré sa vynárali kdesi vo vzdialenejších lúčnych rozvalinách. Pútali pozornosť, zároveň ale pôsobili znepokojivým dojmom.
Mraveniská. Keď stál v kruhu piatich takýchto, zdalo sa, že nikde nablízku nieto živej duše. Vzduch iskril a vlnil sa od úpenlivej slnečnej žiary. Všetko bolo napäto tiché.
Mravce však v tom čase tancovali pri rieke. Na lúke vie byť veľmi veselo, hoci Zomrík sa ešte hodnú chvíľu nevedel zbaviť zvláštneho pocitu aký mu prebehol po chrbte, keď sa v jednom mravenisku pohlo čosi veľké a tmavé. Nechápal ani prečo sa rozbehol a utekal kusisko cesty až mu spopred nôh malé chlpaté zvieratká odskakovali ako na strunách.
Prišiel večer, špicaté tiene stromov sa zahryzli do trávnika a postupne pohlcovali všetko čo pripomínalo deň. Zomrík sa teda vrátil späť na miesto, kde stroskotal so svojim balónom a ustlal si len tak pod šírym nebom na okraji jazera.
