Oklamaný samým sebou, pozerám, ako mi nočné svetlo preniká potichu do tmy. Je chladno. Pouličné lampy za chvíľu uzatvoria ďalšiu kapitolu jedného dňa. Premýšľam o nás. Duša je ťažkým hriechom, od kedy medzi nás vrazila čas. Vraj ukáže cestu, po ktorej sa bude dať pohodlne ísť.
O klamaní som začal pochybovať až dnes ráno. Šedá farba z oblohy sa pomaly vyliala priamo do môjho srdca. Sneh sa seba isto pretvoril na vodu a vyplašil poslednú sýkorku z nášho okna. A tá hudba... Tá hudba už dávno nenesie žiadne posolstvo mrazivého slnečného rána. Tak potom, kde sa vytratili všetky farby dúhy? A prečo som stratil schopnosť pretvoriť čierno bielo šedý svet? Kde sú potom ešte nočné cesty osvetlené žltými neónmi?
Oklamaní boli všetci v mojej prítomnosti. Lebo mi dôverovali. Vídavali ma usmiateho mnohokrát posedávať len tak, bez dôvodov, kľudne. S priateľskou tvárou. Áno vídavali..
Dnes, keď sa šedosť sychravého rána úplne prepojila s mojím srdcom, už nevidím dôvod písať ďalej o klamaní.
Vám, mnou klamanými.
Srdce obalené prázdnou dušou pomaly dopíja posledné kvapky čiernej krvi.
Opäť je ticho a chlad. Tmavý večer si bude pokojnými ulicami hľadať ďalšiu prázdnu obeť.
