Parťák na turistiku a do života!
Skupina na jednej sociálnej sieti, kde si náhodní ľudia naplánujú a dohodnú nejakú tú spoločnú túru. Veď platí: "Šťastie je skutočné len keď je zdielané," môj obľúbený citát z filmu Útek do divočiny. Navrhla som preto do skupiny termín hrebeňovky a predbežný harmonogram. Na moje počudovanie, pár turistiky chtivých ľudí prejavilo záujem. Pre mňa je táto skupina srdcovka. Pred dvomi rokmi sme si tu dohodli spoločný výstup na najvyšší vrch Západných Tatier - Bystrú. Počas tohto výstupu som spoznala moju naj turistickú parťáčku Adinku.Tá, samozrejme, aj tento divoký prechod absolvovala so mnou.
DEŇ 1. Obecný úrad Telgárt - Útulňa Andrejcová
A je to tu. Dočkali sme sa. S ťažkými rupsakmi na chrbtoch, plní optimizmu, sme sa v nedeľu 22.08.2021 o 10:00 stretli pred obecným úradom v Telgárte. Na počiatku nás bolo osem, do cieľa nás napokon dorazilo päť. Pýtate sa kde ostali traja členovia? Nuž, tri pomalé kusy zahnal nízkotatranský medveď niekde do doliny, a už sme o nich nikdy nepočuli...(žart).
A teraz k veci. Partičku tvorili Igorko z Košíc, týpek Paťo z Prešova, dobrodruh Marek z Iľavy, vždy vysmiaty Miňo a štyri grácie z Liptovského - Aďka, Evina, Miška a Ja. Zoznámenie bolo rýchle, dali sme spoločnú foto a hybaj ho na Andrejcovú. Mala to byť najkratšia trasa zo všetkých štyroch dní, niečo málo cez 16 km, no nám sa aj tak podarilo doraziť až okolo osmej hodiny večer.
V nedeľu sme mali pekné počasie, aj keď je pravda, že najvýchodnejší vrchol hlávného hrebeňa Nízkych Tatier - Kráľova Hoľa, nás až takými veľkolepými výhľadmi neprivítal. Čo tam po tom, táto hrebeňovka isto nebola o výhľadoch, hlavne vďaka katastrofálnej predpovedi počasia na zvyšné dni. Z Telgártu sme si zvolili výživné stúpanie cez Štráfy a Kráľovu skalu až k vysielaču.
Napokon sme unavení, ale zato spokojní dorazili všetci ôsmi na Andrejcovú. Tam nás privítali veselí chatári, rovno parádnou žeruchovicou a tatranským čajom. No fajne. Pridali sme sa k táboráku, ktorí založili ostatní turisti, a dokonca sme si aj zaspievali. Spoznali sme sa tu aj s veľmi inšpiratívnymi SNP-čkármi, ktorí valia už niekoľko dní z Dukly až na Devín. Pohodový prvý večer. Kto chcel spal v stane, iní si vybrali zdieľanú izbietku za 5 eur.
DEŇ 2. Útulňa Andrejcová - Čertovica
Ráno sa zobudím medzi prvými, leje ako z krhly a my máme pred sebou 27 kilometrový úsek krkahájami. Nie je to presne ideálna predstava toho, ako som chcela stráviť moju vytúženú dovolenku, ale čo už. Ideme do boja. Hodili sme do seba párky, prípadne praženicu, podľa potreby navštívili kadibúdku, trochu sa pomotkali, a už nám nastal asi hodinový sklz plánovaného odchodu o 7:00. Tu to naozaj neodporúčam, lebo táto trasa je fakt záhul. Mám pocit, že ani raz sa nám nepodarilo ísť podľa toho, čo hovorili turistické značky a smerovníky.
Druhý deň nie je veľmi vďačný na výhľady, teda nepočítam úvodnú časť cez Veľkú Vápenicu. Tam som minulý rok za ideálneho počasia videla veľmi pekné "panoramata". Inak ideš viacmenej hore a zas dolu a hore a dolu. No na druhej strane si vieš užiť krásne lúčne kvety, malinčie a iné porasty (možno). Rovnako sa naučíš preskakovať rôzne prekážky v lese. Dnes konštatujem, že mne sa tento náš prechod v daždi nesmierne páčil a mal niečo do seba. Bolo to také mystické, tajomné, no a doslova že mokré. Ale pravdu, túto časť hrebeňa dobrovoľne absolvovať tak skoro už asi nechcem!
Od útulne sme po červenej míňali: sedlo Priehybka – Veľkú Vápenicu – sedlo Priehyba – Kolesárovú – Oravcovú – Zadnú hoľu – sedlo Homôľky – Havraniu poľanu – Jánov grúň – Bacúšske sedlo – sedlo za Lenivou – sedlo Čertovicu, až sme napokon dorazili do nášho vysnívaného domčeka HS na Čertovici. Tu sa po druhom, veľmi extrémnom, dni lúčime s ďalšou partáčkou, Evinkou.
My ostatní sme sa umyli, najedli, dali pivko, usušili (niektoré veci z tohto dňa suším asi až dodnes) a rozmýšlali nad stratégiou na ďalší deň. Ísť ďalej, či neísť? To je otázka. Za mňa a Aďku bola odpoveď jednoznačná. NIE, v žiadnom prípade neísť. Pozreli sme si ranný autobus domov a skonštatovali, že táto hrebeňovka je jednoducho nad naše sily. Plán bol jasný, pobaliť si tie tri naše mokré švestky, rozlúčiť sa s poslednými mohykánmi, a po raňajkách ísť na Liptov.
DEŇ 3. Čertovica - Útulňa Ďurková pod Chabencom
Neviem, čo sa v noci stalo, ale musel to byť akýsi zázrak. Zobudila som sa ako bájny vták Fénix. Nesmrteľná a znovuzrodená, ktorá sa pred svojou blížiacou sa smrťou vznietila a narodila opäť, aby mohla nebojácne a húževnato zdolať hrebeňovku Nízkych Tatier ako veľká hrdinka. Dobre, pardón, preháňam. Ale zázrak sa fakt stal. Po asi 24 hodinách neutíchajúceho dažďa vyšlo slnko. Zrazu bola ráno modrá obloha, a to nám hralo do karát. "Nejdeme domov, pokračujeme ďalej, nemôžeme to teraz, v polovici výpravy, zabaliť ", namotivovali sme sa navzájom, a po raňajkách a povolenom dopingu (Aďkine "oblbováky" z lekárne, po ktorých údajne necítiš žiadnu bolesť doplené megnéziom v rôznych formách), sme sa statočne pustili do ďaľších výškových metrov.
Vyrazili sme medzi poslednými, no s úsmevom a veľkou chuťou. Veď nás čakala asi tá najkrajšia časť hrebeňovky. Úvodná zjadzovka z Čertovice je riadna rozcvička, no postupne sme míňali jeden kopček za druhým. V diaľke sme už videli polulárnu "Štefáničku", kde sme mali povolenú prestávku, a ďalej sme pokračovali na Kamennú chatu na Chopku. Ďumbier som sa vrámci šetrenia síl rozhodla vynechať.
Na Kamienke bolo parádne. Panovala tam dobrá atmosféra, milý personál, a ten pocit tepla bol naozaj na nezaplatenie. Stretli sme tam aj celú bandu SNP-čkarov, s ktorými sme sa míňali už od Andrejcovej. Sú to machri a brali sme si z nich príklad. Keď môžu ísť oni a len tak to nevzdajú, môžme ísť aj my. Podľa ich slov malo prestať pršať o štvrtej hodine. PosIúchli sme, a v konečnej zostave - Igorko, Miňo, Marek ja a Aďka sme sa rozhodli spolu doraziť čím najskôr na náš tretí cieľ - útulňu Ďurková pod Chabencom.
Už prvých 100 metrov si vravím, že včerajšok bol asi slabý odvar toho, ako budeme trpieť tieto tri ukrutné hodiny cesty. Okrem toho som periférne sledovala, kedy našu útlu Aďku unesie víchor a bude sa vznášať ako pierko niekde k nebesiam. No proste, pocitovo bola naozaj strašná "kosa" a tá hmla, ktorá sa cez nás neúprosne valila, nenechala na nás nitku suchú.
Dorazili sme ešte za svetla, dali pravú šošovicovú, jeden jáger a pobrali sa spať. Teda všetci sme sa pobrali spať. Bol to naozaj náročný deň, zdolali sme 25 kilometrov s prevýšením okolo 1800 metrov. To je už dosť aj na koňa a nieto pre rekreačné turistky ako sme my s Aďkou. Ale ako sa hovorí, kde je vôla tam je cesta, a nás predsa čakal už len posledný deň hrebeňovky...
DEŇ 4. Útulňa Ďurková pod Chabencom - Donovaly
Keď som sa ráno zobudila, oblial ma pocit radosti a štastia. Hurá, je pekne! Tých dnešných 27 kilometrov na Donovaly sa trebárs aj doplazím, dušu vypľujem, porodím, je mi to jedno, ale dnes večer som určite doma a pijem víťazoslávny pohár Prosecca. Vedela som, že to spoločne už určite zdoláme.
Okrem toho sme mali lukratívne nocľah v "Kukučke" pod strechou. (To je to horné okienko, čo vidíš na fotke nižšie.) Luxus najväčší a konečne sa mi podarilo využiť aj môj členský preukaz KST, a za ubytovanie som dala symbolické 4 euríčka.
Priznávam, posledný deň sme mali už aj ťažkosti. Miňa zrádzali kolená, ale ženy ho uboleného dali do poriadku. Ja som cítila členok a prichádzajúcu nádchu, Aďku pálili spodky nôh, Mareček chodil v šľapkách keď sa dalo, lebo otlaky. No, tragédi.
Potom nás však ešte čakalo stúpanie na Kozí Chrbát, čo je tiež celkom chuťovečka. Ale tam sme stretli parťákov z Čiech, a tak sa nám šlo veselšie.
Na začiatku Donovalov sa lúčime s Igorom, ktorý sa rohodol prenocovať v lese, a ráno pokračoval na Bystricu. Nás na Donovaloch už víta Miška s jej psíkom a spoločne si v kolibe dávame záverečný pohárik s teplým čajom.
Tak čo parťáci, nabudúce idete s nami? :) Miestami to bolo to drsné, ale stálo to zato. Náš "horalský" životopis je doplnený o prechod celej hrebeňovky Nízkych Tatier, a to nám už nikto nikdy nevezme.
