Sú páry, sú spolu roky a podvádza buď jeden partner, alebo aj obaja.
Nerozumiem tomu, pretože si vážim u ľudí úprimnosť a tento spôsob správania sa nepatrí k úprimnosti. Považujem to za klamanie nie partnera, ale klamanie samého seba. Viem, že táto spoločnosť je postavená na monogamii, čo nie je veľmi s prírodným poriadkom a, že chlapi "sú takí". Lenže odlišujeme sa od zvierat tým, že máme vôľu, nereagujeme iba inštinktívne.
V poriadku, ak dôjde k niečomu mimo zväzku a partner si to nenechá pre seba a znáša dôsledky, ktoré môžu a aj nemusia byť, tak to beriem ako "poľahčujúcu okolnosť". Ak niečo urobím, postavím sa za to. Podľa mňa by mali byť chlapi skorej "takí". Postaviť sa za svoje činy.
To čo však vo svojej blízkosti vidím, je skrývanie sa za "maminu sukňu". S partnerkou je človek roky a pri nekonečnom sľubovaní lásky a neviem čoho všetkého nieje schopný povedať, čo v skutočnosti robí za jej chrbtom. Tak potom je to o čom?
Všetky tie reči typu "už by som si druhého/hú takého/kú nenašla/iel" mi vyznievajú ako výsmech všetkého čo ten druhý za tie roky do vzťahu vložil. Je to neúcta k druhému človeku. A to je na tom to najhoršie. Nejde o to, že partner podviedol, to sa možno ešte dá vysvetliť, ide o neváženie si vzťahu s človekom, ktorému nasľubuje a narozpráva obyčajné "kaleráby".
