Prosíme, neklopať!

Od malička chodievam na hematologické vyšetrenia, kvôli čomu, je asi úplne jedno, ale bývam na poliklinike častejšie ako väčšina mojich priemerne zdravých vrstovníkov. Už ako malé decko som sedával s maminou a čakal som, kým sa dostanem do ordinácie a pozoroval som ľudí okolo. Niektorí boli, ako keby už už išli umrieť, ale práve títo tu sedávali asi iba s malými problémami a tí čo si naozaj zaslúžia lekársku strostlivosť, tak tí iba ticho sedeli a čakali, kedy príde na nich rad. Každý z nás prežíva tú svoju chorobu ináč. Nemôžem súdiť týchto ľudí, aj keď sa mi nepáčia niektoré reakcie.

Tabuľka "Prosíme, neklopať!" znamená pre mňa asi toľko, že nebudem klopať, pretože doktor/ka má nejakého pacienta a potrebuje pracovať. Ak idem na vyšetrenie a potrebujem zdravotnú kartu, tak sa po ňu stavím pred ordinačnými hodinami. Ak som objednaný, tak prídem na čas. Považujem vzťah doktor – pacient za vzťah, v ktorom musí byť hlavne dochvíľnosť. Ak sa dohodnem s doktorom, že mám prísť o pol desiatej, tak rátam s tým, že sa ku nemu dostanem tak najskôr do desiatej hodiny. Určite je doktorská práca náročná a tak dávam doktorom trochu času na to, aby ju robili dobre. Starať sa o niekoho zdravie považujem nie za zamestanie, ale za poslanie. Mali by mať úctu za to, že sa na to dali. Štúdium je ťažké a pokladám prácu doktora za nátlakovú a preto ich obdivujem. Vedieť, ako pracuje ľudské telo je umenie a nie práca. Možno sú to idealistické predstavy, ale verím, že sa nájde viacej ľudí, čo to vidia tak ako ja.

Počas sedenia v čakárni sa obyčajne vystrieda pri mne viacero ľudí. Mnoho príde len tak, zaklopú na dvere (kde je tabuľka Prosíme, neklopať!) a čakajú, že sestrička im dá kartu, že pani doktorka im vypíše predpis na lieky, že im odoberie krv, že urobí to a to a to. Pacientov, čo sa objednali, čo majú číslo poradia, čo čakajú dlhšiu dobu ide poraziť, že ich niekto taký predbieha. Pokladám to za neschopnosť našich doktorov zmenežovať si svoj pracovný čas. Zatiaľ som sa ešte nestretol so žiadnym doktorom, ktorý by mal toto vyriešené. Nájdu sa však aj takí, čo čakajú, kým sestrička otvorí dvere a práve vtedy si vypýtajú, čo potrebujú. Je ich však nanešťastie málo.

Otázka: Ako majú doktori pracovať v takýchto podmienkach, kde si ľudia myslia, že môžu všetko, keď :
1. sú drzí
2. majú „známosti“
3. nevedia si prečítať základné údaje na dverách
4. nevedia sa opýtať na informáciách
5. myslia si, že všetci sú nekonečne skorumpovaní

Určite existujú doktori, ktorí si pýtajú niečo „za špeciálnu starostlivosť“, takí, ktorí majú pocit, že riešenie problémov zostáva iba na štáte. Z rozprávania a už aj zo seriálov Nemocnica na okraji mesta, Sanitka a iných „postkomunistických“ seriálov a skúseností má spoločnosť pocit, že korupcia je bezhraničná. Pýtal si niekedy nejaký doktor odo mňa peniaze za vyšetrenie? Pýtal ich od mojich rodičov? Nie. Dostal som vždy adekvátnu starostlivosť. Možno, že poviete, že asi preto, lebo som ešte nebol nikdy vážne chorý alebo že som nestretol žiadneho „takého“ doktora. Ako sa zachovám keď takého stretnem? Verím, že sa dostane do disciplinárneho konania lekárskej asociácie, na môj podnet. Ak je to však hlbšie ako si myslím, tak potom pôžem iba krútiť hlavou, ako je možné, že je toho lekár schopný?

Lekár je členom spoločnosti. Ak je spoločnosť taká, že si dovolí porušiť jednoduchú prosbu na dverach Prosíme, neklopať!, aby mohol doktor v kľude pracovať, tak sa im ani nečudujem, že nemajú pred pacientami žiadny rešpekt. Ak členovia spoločnosti nedokážu odsledovať jednoduchú tabuľku Prosíme, neklopať!, tak sa ani nečudujem, že zástupcovia spoločnosti nedokážu odsledovať obchody s liekami, správu nemocníc, prerozdeľovanie odborných a drahých vyšetrení. Lekári sami nemajú snahu urobiť niečo s tým, aby všetky tieto negatíva zo spoločnosti vymizli, kým spoločnosť nezačne chcieť normálnych lekárov.