Išiel som po ulici zo školy. Škola bola hneď vedľa nikdy nefungujúcich verejných záchodov. Už v tom čase boli vchody do nich zamurované a na múroch položená kovová doska. Snežilo tak husto, že som vôbec nič nevidel. Našťastie u nás v meste nikdy veľa áut nechodilo a tak sa dalo cez cestu prejsť bez strachu, že by ma niečo zrazilo. Dnes tadiaľ tiež veľa áut nechodí, len ten strach pribudol.
Išiel som smerom na Námestie Matice slovenskej, hneď popri starom ROH (v tom kine som musel stráviť štyri zbytočné hodiny života na neskrátenej verzii Titanicu). Keďže bola dosť zima a mňa poriadne triaslo, tak som si ani nedával pozor kam stúpam. Samozrejme, že som sa pošmykol, okuliare som mal plné snehu a vôbec som ten ľad nevidel. Vytiahlo ma rovno na neupravenom námestí pred Jednotou. Zodvihol ma taký pán, čo vyšiel z Jednoty. Okrem toho, že som sa hanbil, tak som mu bol vďačný, pretože som si dobre narazil zadok a s takou bolesťou sa iba ťažko vstáva zo zeme. Poďakoval som mu, on sa usmial a stratil sa v snehu. Odvtedy mi nikto viac zo zeme nepomohol. Odvtedy som na zem nespadol. Vlastne, odvtedy som spadol už iba raz. Ale, mi pomohli rodičia! Ďakujem, rodičia :)
No a potom sa prebudil kapitalizmus. Obyčajní ľudia sa minuli.
