Moje myšlienky II

„Miluj blížneho svojho“ stretávam na každom kroku. Politici milujú svojich voličov, policajti milujú občanov, predavačky milujú zákazníkov v obchodoch, podnikatelia milujú robotníkov. Ako jeden veľký pornofilm. Všetci majú veľkú hubu, keď ide o sľubovanie. Politici vám nasľubujú zvýšenie minimálnej mzdy, zlepšenie sociálnych podmienok. Predavačka vám nasľubuje všetko keď chcete od nej kúpiť jej tovar, všetko sa dá vymeniť, všetko sa dá prerobiť, všetko sa dá reklamovať. Nanešťastie len potiaľ kým k tomu nedôjde. Zamestnávatelia radi zoberú robotníka do roboty, pokiaľ netreba urobiť niečo nad rámec minimálnej mzdy. Napríklad taká sociálna motivácia. Na Slovensku existuje iba v niektorých väčších firmách. Starostlivosť o pracujúcu triedu vymizla. A prečo? Lebo sa všetci milujeme. Ale existuje tu aj druhý pohľad na vec. Robotník si s radosťou spraví z roboty nejakú mimo zárobkovú činnosť. Nejaké tie profily, dosky, farba, tehly, piesok. To všetko sa doma zíde, a pánu podnikateľovi nech horí za zadkom. A zasa sa milujeme. A najviac nás milujú vodiči vo vládnych bavorákoch. Pred mesiacom som bol svedkom ako vládne vozidlo P-34 ohrozilo asi dvadsať ľudí na ceste pred Nitrou. Takým vodičom dolámať ruky a nohy a potom ich pustiť za volant. Verím, že by si uvedomili, že s tým capom, čo vezú pri sebe nezískali nesmrteľnosť. A čo je to za vládneho činiteľa, ktorý dovolí svojmu vodičovi porušovať pravidlá cestnej premávky? Ako môže taký človek viesť štát, keď nedokáže viesť jediného človeka, ktorý má vďaka nemu prácu? Asi to bude tým, že nás tak veľmi milujú. (Mladí ľudia poďte, prosím vás, voliť. Kým budete sedieť doma na zadku, alebo cez prázdniny utekať robiť do zahraničia sluhov, dovtedy sa to u nás nezmení. Jediný kto má šancu to zmeniť si akurát ty!)

Tak a čo na koniec? Zostáva nám už len jediná nádej: Vesmírni ľudia. Oni nás milujú v skutočnosti. Nepotrebujú peniaze, majetky, moc a slávu. To všetko potrebujeme len mi. Alebo nám iba niekto vytvára ilúziu, že to potrebujeme?