Pomáhal som prilyžiarskych súťažiach. Ja a šiesti dobrovoľnícisme sa starali o to, aby sa sa súťažiaci dostali docieľa a o všeličo iné. Trať nebola z môjho pohľaduťažká, ale kedže som nikdy nebol mentálne postihnutýtak neviem ako sa trať javila súťažiacim. Hneď na začiatkusa však ukázal jeden veľký problém.Nefungovala Poma (vlek) a tak sa športovci museli vždy po jazdevybrať hore kopcom po svojich. Ešteže im horská službavždy vytiahla lyže hore na skútri, lebo inak by to mohlizabaliť. Ak som dobre rátal, tak túto cestu za dva dniabsolvovali 9 krát. Nemám prehľad v tom, či niektopodal protest práve pre toto „nedorozumenie“. Takýchtoprešľapov bolo viacero a opíšem všetky, ktoré somzažil, ale aj napriek tomu musím poznamenať, že podujatiebolo zorganizované dobre. Na to, aby bolo zorganizovanévýborne mu však chýbalo jedno - neurobiť chyby.Zlyhal však vždy iba ľudský faktor. Okrem toho, že boli v programe lyžiarskesúťaže, tak 300 metrov od nás v areáli Bielejstopy prebiehala (zastúpením) väčšia, bežkárskasúťaž. Pretože bežky sa dajú zvládnuťlepšie ako lyže, stupeň postihnutia atlétov stúpala.O to väčšiu úctu si zaslúžia samotníšportovci a aj ich tréneri. Postaviť na bežky športovca,ktorého motorika sa od tej ideálnej vzaďalujeexponenciálne, je odvaha, ktorú môže preukázaťiba niekto, kto má srdce na tom správnom mieste avšetkých nás môže strčiť do vrecka. Aspoň jasom sa cítil niekedy pri tých deťoch ako niekto, ktorobí iba veľmi málo. Pri ich súťaženíbolo cítiť radosť z pohybu a z možnosti dokázaťniečo. Aj keď trošku trvá, kým si zvyknete na určitépohyby, ktoré by ste vy určite neurobili. Ako som však užspomínal, nedokážem sa vžiť do ich myslenia a do ichkonania. Neviem, čo pri tom cítia a neviem, ako to všetkoprežívajú. Videl som radosť a to takú úprimnú,ako dokáže zo seba vydať iba „sedemročný“dvadsiatnik. Spomínať niečo také, ako: „Všetci súvíťazi. Nie je dôležité vyhrať, ale zúčasatniťsa!“ mi pripadá ako obyčajné, miliónkrátprerozprávané klišé! A to sa k týmtošportovcom nehodí. A nehodí sa určite ani ichlutovať, ani sa v duši smiať nad ich výkonmi. Keď sachcete smiať, smejte sa. Oni milujú smiech. Milujúzábavu. Možno, že som vyzeral pri nich ako neohrabanýtrpák, ale to len preto, že ja som bol dobrovoľník,ktorého hodili do mora, bez toho, aby ho naučili plávať.Aj keď som to absolvoval už druhý krát.
Večer patrí kpovinnostiam dobrovoľníkov usporiadať diskotéku avyplniť večer súťažami. Vymýšlať, aké„špeciálne“ súťaže pre nich vymyslieť, jezbytočné. Balónový tanec, najlepšiatanečníčka, najlepší tanečník, nejakýten superstár a o zábavu máte postarané.Aj oni a aj vy. Vedľa miestnosti, kde prebiehala zábava jevšak bar. Tu sa usadili niektorí vedúci a aj niektoríšportovci. Dymili ako lokomotívy vo výslužbe aalkohol tiež nemôžem nazvať „tabu“. Zlyhanie ľudskéhofaktora? Možno. Všetci sme však ľudia. Za svoje činy sa budúkresťania zodpovedať Bohu, mohamedáni Alahovi, a ateistisvojmu svedomiu. Ak ho majú.
Usporiadatelia súzvláštny druh ľudí. Niektorí si s vamipokecajú, pretože máte na sebe dres dobrovoľníkaa dajú vám poznať, že sú radi, že ste tam aže sa nájde niekto, kto dnes ešte niečo urobízadarmo. Však aj oni pracujú bez nároku na honorár.Od tejto skupiny usporiadateľov by som nepotreboval nič. Poteší.Nepoteší však tá druhá skupina. Namyslení„jatotuvediem“. Naštastie ich nie je veľa a prvá skupinavyváži všetko to negatívne. Ešte je jedna skupina„opitý jatotuvediem superusporiadateľ všetkéhomožného, len nie tohto tu, čo sa deje pred mojimi očami“.Nevadí. Ja nemôžem súdiť, to nech urobia ichkolegovia.
Konce bývajúsmutné a poučné. Nečaká vás však ničtaké. Ak máte záujem, tak každý rok sakoná na Skalke olympiáda, aj keď nie najlepšíchšportovcov, ale športovcov, od ktorých si zoberiete aspoňtoto jediné: Keď sa pozeráte niekomu do očí,tak to znamená, že máte otvorenú dušu a stepripravení začať rozhovor. O čom ten rozhovor bude? O tomči ste, alebo nie ste človek.
