O mojom nakupovaní

Keď mi už všetci nadávajú, že vyzerám ako keby som bol bezdomovec, keď nosím už trošku potrhané veci a moja priateľka ide zo mňa zodrať kožu a mamina ma chce vydediť, viem, že je čas ísť nakupovať. Viem, že je čas ísť nakupovať, len neviem čo. Pýtam sa: "Čo mi to treba? Nohavice? Tričká? Košele? Topánky? A mohol by som sa po ceste zastaviť aj u holiča, rozumiem." Rozumiem, ale nechápem. Prečo ma chcete obliecť do niečoho k čomu nemám žiadny vzťah. Však tieto nohavice nosím tri roky a je mi v nich dobre. Teraz aby som si zvykal na nové. Takto to ide ešte dva, tri týždne a ja sa odhodlám ísť do obchodu.   Nakupovanie obyčajne prebieha tak, že idem do obchodu, svojím periférnym videním preskenujem v okamihu jednej stotiny sekundy celý obchod a odchádzam. Na priateľkynu otázku prečo som sa nepozrel poriadne odpovedám obyčajne: "Nič tu nemali, nič sa mi nepáčilo." atď. Nechápe to ako je možné, že dokážem tak rýchlo"nakupovať" a to ona nakupovanie tiež nemá veľmi v láske. Obyčajne nakúpim po mesiaci od padnutia rozhodnutia ísť nakupovať.   Kvalita výrobkov na Slovenskom trhu je pre mňa nedostatočná. Priznám sa klamem, kvalita výrobkov na akomkoľvek trhu je pre mňa nedostatočná. Je jedno či by som nakupoval na Slovensku, alebo na Marse. Neverím, že by sa našiel výrobok, ktorý by bol akurát taký aký chcem ja. Raz je zlá farba, potom materiál, potom nepostačujúce funkcie. Pre mňa sa výrobky nevyrábajú. Ja ich vlastne nepotrebujem. Potrebujem ich až vtedy keď mi to obúchajú o hlavu a strčia do nákupného vozíka. Alebo keď sa raz za čas stane, že sa prekryje čas a priestor a na trhu sa objaví výrobok, ktorý nemá nič spoločné s mojimi požiadavkami, ale padne ako uliaty môjmu iracionálnemu nakupovaciemu vnímaniu.   Na predavača/ku nemám obyčajne žiadne otázky. Nakupujem podvedomím. Neexistuje logické vysvetlenie môjho nakupovania.  P.S: Toto sa netýka nakupovania techniky. Technika je špeciálna kategória. Ale o tom možno neskôr.